sedel som sám v reštaurácií. Povolanie túlavého režiséra ma za tie roky naučilo mať samotu za priateľa, nevadí mi teda chodiť do reštaurácií len v jeho spoločnosti a dívať sa. Je fascinujúce, ako ľudia vchádzajú do reštaurácie. Každý má v sebe podvedomý pocit, že keď vstúpi, všetci si ho určite všimnú. Tak sa viac nadýchneme a hráme.

Kto sme, kým sme, prečo sme prišli. Je to často naozaj výkon. Lenže hosť, ktorý takto okázalo vojde, náhle zostáva stáť zoči-voči poznaniu, že si ho nevšíma nikto. U nás ani čašník. Keď však príde, povie: „Moment, musím sa pozrieť, kde je voľné.“ Hosť čaká. A v tom okamihu zrazu stráca svoju postavu. Stojí tam pokorne a sám za seba. Potom čašník povie: „Poďte za mnou.“ A vydá sa medzi stoly. Hosť ho pokorne nasleduje a to je ten magický okamih, keď o sebe prezradí takmer všetko. Schválne si niekedy všimnite ľudí, ako kráčajú v reštaurácií za čašníkom. Predtým a potom možno hrajú formu, ale v tej chvíli, než im čašník ukáže miesto, sú skutočne sami sebou.