myslím, že je škoda, že sme si ju nedali niekam do preambuly ústavy slovenského národa. Patrí tam. Patrí k nám. Žijeme tu, sme Slováci, sami si spravujeme naše veci verejné a nadávať sa môže. Nie musí, ale môže. Sú asi národy, ktoré si zanadávajú, lebo sa zrazu niečo stalo. My nadávať môžeme. Tak nejak priebežne, životne. 

To je celkom iná situácia. V historickej pamäti máme, že to je tá jedna základná sloboda, ktorú sme si ubránili a zachovali. Človek sa ohne, odvráti hlavu, všeličo prehltne, príde o dobré meno aj dôstojnosť, ale pamätá si, že nadávať sa ešte môže – pretože nadávky to nie je žiadna realita, to je len tak pomimo z nás, taká joga podvedomia, človek sa vykričí a je mu lepšie.