ale raz za týždeň to bolo aj vtedy, veď kino bola vôbec prvá inštitúcia, kam som začal chodiť sám. Plus-mínus šesťročný som na dedine u babky chodil na nedeľné predstavenie o tretej poobede. No nič, uzavrime tento úvod s tým, že do kina chodím relatívne často a deje sa to relatívne dlho. Najviac ma na tom baví a nikdy ma baviť neprestalo to, že zväčša sme tam viacerí, teda nejaké spoločenstvo, a za tie roky som vypozoroval, že čím nás je v kine viac, tým akoby sa mi film viac páčil, respektíve chcel by som, aby sa mi páčil, a keď sa tak nedeje, cítim sa v tom dave mimoriadne osamelo.

Aj tá osamelosť má však svoje výhody, človek si aspoň, keď ho nebaví film samotný, môže viac všímať reakcie okolia. Najlepšie sú, samozrejme, malé deti, keď výskajú a komentujú dej, ale občas dokážu takto zahviezdiť aj dospelí, relatívne často napríklad komentujú dej dámy tak plus-mínus v mojom veku, keď si vyjdú s kamoškami na nejakú tú dámsku jazdu a vo filme sa ktosi správa ako ich manžel či partner. Alebo je výborné, keď niekto niekoho upozorňuje na nezrovnalosti v deji. Akože hračky nerozprávajú a neožívajú, keď sa s nimi nehráme, čo je poznanie, ktorým síce disponujeme všetci, ale niektorým môže chvíľu trvať, kým si uvedomia, že tí ľudia okolo to vedia tiež. Teraz na Toy Story 5, čo je, mimochodom, mimoriadne vynikajúci kus, sa mi také stalo.