bol to zážitok. Skúsenosť z prvej ruky s niečím transcendentným a estetickým, asi až náboženským a duchovným. Stretol som sa s krásou.

Takéto uvažovanie je nám dnes samozrejmé. Hory, lesy, rieky či západ slnka vnímame ako niečo estetické – ako scenériu, ktorú možno obdivovať, odfotiť a zdieľať. No tento spôsob videnia prírody nie je až taký starý, ako sa zdá.

Ako spoluorganizátor som sa nedávno zúčastnil Vyšehradskej letnej školy environmentálnej filozofie (vepss.eu), kde jedna z prednášok otvorila tému tzv. estetizácie prírody. Nie, prírodu sme odjakživa nepovažovali za krásnu. Nie vždy v nás vzbudzovala úžas a nebola vždy miestom odpočinku či reflexie. 

V západnom myslení sa takýto pohľad výraznejšie objavuje až v 18. storočí. Dovtedy bola krajina v umení často iba pozadím – miestom, kde sa odohrávali náboženské, historické alebo morálne príbehy. Postupne sa však sama príroda stala hlavným predmetom obdivu. Pozrite sa napríklad na slávnu maľbu nemeckého krajinkár Caspara Davida Friedricha s názvom Pútnik nad morom hmly (1818). Kto je hlavnou postavou tohto obrazu? Pútnik alebo príroda? Paradoxne je to príroda, ktorou sa pútnik kochá. On je tam len preto, lebo je tam ona – je jej súčasťou.