pretože ak ste niekedy išli nočným diaľkovým autobusom, tak viete, že to nie je porovnateľné s nijakým klasickým cestovaním. Nočný autobus je tvor, živý organizmus, niekedy až šelma. Vedel by som o ňom písať aj rozsiahlejšie pojednanie, ale dnes aspoň o nastupovaní do nočného diaľkového autobusu.

Taký nástup je sociologická a hĺbková štúdia ľudskej duše. Už hneď na nástupišti sa ľudia rozdelia na dve skupiny. Obe sa chcú dostať do autobusu okamžite, ako príde. Prečo, to mi nie je celkom jasné, aj tak odíde, až nastúpia všetci. Tí jedni ním ale nikdy nešli a tlačia sa na kraji nástupišťa, kde má autobus predné dvere. Kufre narážajú o kufre. Tí, ktorí to poznáme, sa tlačíme o kúsok ďalej, lebo vieme, že nastupovať sa bude zadnými dverami. Obe skupiny, kým autobus nepríde, na seba hľadia s otázkou, prečo tam tá druhá skupina stojí, keď to nedáva zmysel. Ale nikto z našej skúsenej skupiny nepovie: „Tam nestojte, tam to nie je.“ Iba na seba hľadíme. Občas niekto stratí nervy a nezmyselne prebehne. Keď nastúpite do nočného autobusu, je to akoby ste vošli do maličkého barokového chrámu, kde vám vôňa myrhy vyrazí dych. Možno sú to skôr katakomby.