tak som ho vzal a ako som ho niesol v rukách, všimol som si kúsok zelenej štetinky, kúsok ihličia, ktoré pôsobilo ako zelená bodka v hnedom mori. Postavil som ho na zem a povedal som mu: „Myslím si, že žiješ.“

Postavil som ho k bráne a občas polial. Nič sa nedialo. Stál tam, taký opŕchnutý a ja som ho po čase vždy polial. Prešla jar, leto, jeseň. Zabúdal som naň. V zime zapadol snehom. Na jar moja žena zase nadhodila, že už by bolo dobré s ním niečo urobiť, lebo sa nepozbieral. Poznáte to, stále je nejaká práca, zabudol som. Jar sa začala kloniť k záveru, prišlo teplo a slnko už stálo vysoko na oblohe. A teraz by mal prísť zlom. To ráno, keď sa len tak pozriete a uvidíte, že ten ihličnatý frajer je celý zelený a plný nového ihličia. Chceli by ste to vedieť? Potrebujete šťastný koniec? To je totiž zaujímavá otázka. Čo ak by ten príbeh bol iba o tom, že tá jedna malá zelená štetinka, ten kúsok života tam stále je, ale inak sa nedeje nič?