bol to veľmi inteligentný učenec s výnimočnými rečníckymi schopnosťami a svoju úlohu zvládol výborne. Zhromaždenú šľachtu tým pobavil a získal si jej uznanie. Povzbudený úspechom sa potom obrátil na publikum a oznámil, že ak budú chcieť, dokáže rovnako presvedčivo obhájiť aj opačný postoj. Pri tomto však kráľovi úsmev zmrzol. To už veru také zábavné nebolo.

Väčšina z nás si rada myslí, že veríme tomu, čomu veríme, pretože nás k tomu priviedli dôsledné úvahy, dômyselné dôvody či spoľahlivé dôkazy. Ak je to tak, väčšina z nás sa mýli. Nejde o to, že by rozum a dôkazy nehrali v našich svetonázoroch nijakú úlohu. Skôr ide o to, že sú preniknuté hlbšími emocionálnymi, spoločenskými a praktickými záujmami. Ako píše Julian Barnes v knihe Pocit konca: „Väčšina z nás (…) robí inštinktívne rozhodnutie a potom si vybuduje infraštruktúru argumentov, aby ho ospravedlnila.“