loď Družba kotvila priamo v centre centra, stačilo z nej vyjsť, prejsť cez ulicu a už sa chlapča ocitlo v nevídanom svete zázrakov. Kaukliari, tanečníci, kresliči karikatúr, živé, naozaj živé mesto, ako som ho v normalizačnej československej šedi nemal šancu poznať a zažiť. 

V Budapešti som hral vôbec svoju prvú videohru v živote, kúpil si prvé vlastné Bravo, aj walkman, Rakúsko a Viedeň bol nedosiahnuteľný cieľ, blahobytným Západom môjho detstva bolo Maďarsko. Do Mošoňa a Győru sa dalo len tak vybehnúť aj na poobedie, ruku by som za to do ohňa nedal, ale plávať som sa naučil na Balatone. A na sklonku osemdesiatok, tak plus-mínus od roku 1987, keď som sa začal identifikovať ako metalista, sa žiadny výlet do Budapešti neobišiel bez návštevy Hunky Punky, respektíve Hurrikanu.