pochopiteľne nie z fyzickej, ale z takej tej hlbokej životnej duševnej únavy. To je strašná vec, vďaka nej totiž mizne na jednej strane duchovno v nás a na druhej strane aj energia obranného inštinktu, že človek vždy očakáva skôr niečo horšie, aby bol pripravený.

Lenže únava z pobabraných životov, ktoré občas žijeme, je niekedy taká veľká, že nám už nezostane síl ani ostražitosť, ani na nejakú vnútornú silu, ktorá, povedzme, navonok vyzerá ako dôstojnosť. Výsledok je, že sme nepripravení a bez akýchkoľvek morálnych či duchovných síl, ktoré by zaručili aspoň akú-takú integritu našej osobnosti. A takto „odkopaný“ človek potom rád uhne a nechá sa unášať pozitívnymi očakávaniami. Verí, že mu konečne vyjde vzťah, hoci partner vyzerá presne ako ten pred ním, verí, že tá lacná dovolenka bude krásna. Musí byť! Verí, že tá nešťastná konsolidácia sa nejak podarí a on už bude mať pokoj. Verí, že Irán sa zľakne a bude sa správať racionálne.