každý to asi spracováva po svojom, ak sa vôbec k tejto téme nejak dostane. Ja som zistil, že mám po prečítaní každej takej štúdie, ktorá ďalej potvrdzuje, že situácia sa nezvratne zhoršuje a zostáva len malý priestor na optimizmus, v sebe tri dokonalé búrky, ktoré musím nejako stráviť alebo prežiť, a škody vo mne sú čoraz väčšie.

V tej prvej búrke čelím znovu a znovu poznaniu, akí nenásytní my ľudia sme. Raz som počul, ako jeden anglický manažér kričí, že klimatická zmena neexistuje, a dôkazom je, že inak by sa nepredávali pozemky na pobreží, kde by mohla stúpnuť hladina morí. Ale faktom je, že by sa predávali, predávali do poslednej stotiny sekundy, predávali ako nič, kým by sa našiel niekto dostatočne ohlúpnutý práve týmito rečami, kto by ich kúpil. Klimatický stav Zeme je obrazom chamtivosti (a lenivosti) človeka, ktorá stojí nad všetkým. Druhá búrka vo mne nastáva, keď si predstavím svoje deti  a mladých ľudí, ako si jedného dňa uvedomia, že v ich živote nie je tým konečným momentom výlučne smrť (pamätám si presne na tú chvíľu, keď som si ako dieťa prvýkrát uvedomil, že nebudem).