zopár zatúlaných podivínov ako ja, niekoľko unavených turistov, dva či tri jarne zaľúbené páry a hlúčiky mladých. A spolu s nami upratovačka.

Mohla mať okolo štyridsať rokov a žila si tu svoju vlastnú realitu. My sme stáli, ona umývala dlážku. Pre nás tam nebola. Bola nikto, neviditeľná, pre ňu sme zase neboli my. Ale predsa som si ju všimol. Mala totiž nezvykle peknú červenú šatku okolo modrastej sukne. Ako keď po lete zostane zabudnutý kvet, ktorý v zime už len matne pripomína teplé večery, keď bolo možné čokoľvek. Neviem, o čom premýšľala, neviem, kam až siahala temná, smutná hlbočina v jej očiach. Vtom sa z toho hlúčiku mladých oddelil chalan. Brčkavé vlasy, okuliare, mohol mať tak sedemnásť. Podišiel k upratovačke a tichým slušným hlasom povedal: „Chcel by som si to vyskúšať.“ „Čo?“ spýtala sa. „Ak chcete, môžem tú dlážku umyť ja. Naozaj. Chcel by som to skúsiť.“ Dívala sa naňho a čakala, kedy sa rozosmeje alebo kedy sa ukáže, o čo ide.