ani sme sa poriadne nestačili aspoň trocha nadýchnuť po covide a začalo čosi také absurdne šialené, že rozum zostal stáť. A stojí dodnes, zasekol sa a nepohol. Jasné, žiť sa vraj musí, a tak akosi žijeme, ale rozhodne to nie je bezstarostný život. Nebol ani predtým, samozrejme, ale je to iné, ťažšie. Nedá sa na to nemyslieť, nedá sa k tomu nevracať, necítiť bezmocnosť, človek sa aj snaží uchlácholiť svedomie charitou, ale ak by aj hneď dal všetko, nie je to dosť, a všetko nedá, lebo predsa len... Nie je ospravedlnenie za to „predsa len...“, ale už sme raz takí, malicherní, banálni, sebeckí a čo ja viem ešte akí.

Snažiť sa pomáhať a pomáhať je ušľachtilá vec, ale to bremeno skutočnej vojny je kdesi inde. Vojna na Ukrajine, jej horúca fáza, stále trvá. Iste, začalo to v dvetisícštrnástom, teda o dekádu skôr, ale akosi sme si to nevšímali, respektíve všímali, ale nie v masovom meradle a s takou intenzitou ako v tú stredu. Bol by som prisahal, že to bolo v stredu, ale nie, bol to štvrtok 24. februára 2022.