nebol som odpojený, teda nepočúval som čosi svoje zo slúchadiel, ale počúval som to spoločné, vypovedané síce niekomu inému, ale prístupné všetkým. Nepočúvam zámerne cudzie rozhovory, ale niekedy jednoducho niečo započujem. Zväčša tomu nevenujem žiadnu pozornosť, ale občas – a väčšinou po dlhšom čase – sa mi čosi započuté vráti do vedomia a ja si tak naplno uvedomím, ako ma vonkajšok fascinuje. 

Vnútro tiež, ale menej, keďže tam som stále. No a takto som kdesi vonku začul fragment rozhovoru. Dieťa konfrontuje rodiča s čímsi, na čo prišlo, ale nie kvôli korekcii, len aby si verifikovalo svoje poznanie. Teraz ten fragment: „Keď zlodej kričí ‚Chyťte zlodeja!‘, nemyslí sám seba, že? To by kričal ‚Chyťte ma!‘, nie?“ 

Asi som sa usmial, a možno aj nie, ale určite viem, že som nezachytil, čo druhá strana odpovedala, hoci odpoveď ma veľmi zaujíma. Konvenčnému významu asi rozumiem: odvádzanie pozornosti, upozornenie na neduh, ktorý sám konám, frazeologizmus, metafora odrážajúca skúsenosť druhu, významovo asi podobné pitiu vína a kázaniu vody či volovi, čo zabudol, že bol teľaťom. Úplne identické to ale určite nebude. Ak by bolo, vystačili by sme si s jedným porekadlom, nie s tromi. Asi to vymysleli traja iní predkovia, s podobnou, ale nie úplne identickou skúsenosťou. V každom prípade, čím viac nad tým premýšľam, tým som si istejší, že ten predok, ktorý to vymyslel a použil prvý – alebo ich bolo viac, na iných miestach –, nebol úplne najlepší človek, ba dokonca je vysoko pravdepodobné, že sám bol zlodejom. Alebo teda, nechcelo sa mu niekoho naháňať, odmietol niekomu pomôcť a sám seba ospravedlnil tak, že si obeť stotožnil s útočníkom. A my sme sa asi aj poučili, lebo aj od zlého človeka sa môžeme poučili, a tak vždy, keď niekto kričí ‚Chyťte zlodeja!‘, zvažujeme aj možnosť, že zlodej je ten kričiaci. Len by bolo fajn nezabúdať na to, že zväčša to tak jednoducho nie je. Ak z výnimky urobíme pravidlo, môžeme to rovno zabaliť.