a najlepšie na tom bolo, že nech som zakričal čokoľvek – rozumej čokoľvek –, vždy sa to vrátilo. Poviete si, že je to logické, čo iné sa malo vrátiť, veď je to ozvena, ale mne to v tých šiestich rokoch vôbec také samozrejmé nepripadalo. Bolo vzrušujúce skríknuť napríklad „pazucha“ a zažiť, ako sa k vám ten výkrik vráti. Skrátka, mal som pocit, že ozvena je živý tvor.

Som rád, že som si vtedy ozvenu užil. Dnes ju síce zažívam všade okolo seba, ale už ma tak neteší, skôr desí. Myslím, že ozvena sa stala základným prvkom mnohých našich debát. Zvlášť tých o politike, svete a spoločnosti. Mám pocit, že sme na celom svete doslova ozvene prepadli. Funguje to tak, že sa napríklad stretnú dvaja nezmieriteľní názoroví oponenti a hádajú sa a argumentujú.