niektorým veciam rozumiem lepšie – napríklad potrebe dodržovať medzinárodné právo – a niektorým rozumiem menej, až vôbec: napríklad tomu, akým ideálom či akou ideou to bolo celé zastrešené. Ponúka sa, samozrejme, humanizmus, idea človeka šťastného, ušľachtilého, etického a tak ďalej, človeka sťaby modelového jedinca, ktorým až sa stanú všetci ľudia, bude nám tu sveta žiť, dočkáme sa konečne utópie, ale jej výsledná podoba nebude nejaký konečný stav, lež permanentný proces neustáleho zlepšovania sa.

Vychádza mi z toho nejaký budúci mýtus o svete, v ktorom nebudeme žiť proti sebe, jeden na úkor druhého, ale budeme prežívať spolu. Mne osobne sa to asi aj páči, viem si také čosi predstaviť a chcel by som v takom čomsi žiť. Vo svete bez strachu, mocichtivých šialencov, ale aj bez fanatických idealistov a rojkov, ktorí presne vedia, ako to má byť a pokojne nás obetujú, hoci aj všetkých, až kým to tak nebude.