Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.pravidelná dávka: Korene v mraze

.andrej Zeman .stĺpčeky .spoločnosť

„Táto budova bola zázrak – no čas ju kruto zlomil. Dlažba dvora sa rozpadla, dopadla ako jej tvorcovia – obri. Strechy sú spadnuté, veže vetrom vykradnuté. Mrazivá brána a jej malta mrznú v mraze. Jej odkráčané krovy ticho plačú v skaze.“

.pravidelná dávka: Korene v mraze

aspoň takto (v mojom skromnom preklade) sa začína staroanglická báseň Zrúcanina (The Ruin). Pochádza z 8. až 9. storočia a je doslova mrazivá. Báseň nám predstavuje niekoho, kto stojí pred majestátnou zrúcaninou, ktorej veľkoleposť sa jej neznámy autor snaží opísať aliteračnými a rýmujúcimi slovami.

Nemáme aj my niekedy pocit (nielen na hlavnej stanici v Bratislave), že stojíme pri istých ruinách, na ktorých veľkosť môžeme len imaginatívne spomínať? Nemusíme pritom stáť len pri budovách. Takouto „stavbou“ je aj západná civilizácia či medzinárodný poriadok, ktorý sa snažila vybudovať po druhej svetovej vojne. Keď sa zvlášť v týchto dňoch pozeráme na titulky správ, opätovne si môžeme pripomínať, že architektúra sveta – takého, ako ho poznáme – je pri nevhodnom zaobchádzaní vskutku veľmi krehká. Ako ďaleko sme od toho, aby báseň v úvode opísala rozpad nášho západného sveta?

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite