aspoň takto (v mojom skromnom preklade) sa začína staroanglická báseň Zrúcanina (The Ruin). Pochádza z 8. až 9. storočia a je doslova mrazivá. Báseň nám predstavuje niekoho, kto stojí pred majestátnou zrúcaninou, ktorej veľkoleposť sa jej neznámy autor snaží opísať aliteračnými a rýmujúcimi slovami.
Nemáme aj my niekedy pocit (nielen na hlavnej stanici v Bratislave), že stojíme pri istých ruinách, na ktorých veľkosť môžeme len imaginatívne spomínať? Nemusíme pritom stáť len pri budovách. Takouto „stavbou“ je aj západná civilizácia či medzinárodný poriadok, ktorý sa snažila vybudovať po druhej svetovej vojne. Keď sa zvlášť v týchto dňoch pozeráme na titulky správ, opätovne si môžeme pripomínať, že architektúra sveta – takého, ako ho poznáme – je pri nevhodnom zaobchádzaní vskutku veľmi krehká. Ako ďaleko sme od toho, aby báseň v úvode opísala rozpad nášho západného sveta?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.