stačil iba pohľad alebo náznak a už kde-kto vyprskol do smiechu. Nesmelo sa to povedať, ale aj tak si to všetci mysleli a užívali, že si to myslia aj iní. Myslím, že tam niekde v tej absurdite sa zrodil aj pád papalášov, o ktorých sa nikdy nič nesmelo povedať, lebo už sa ani nemuselo.

Listujem slovenskou klasikou, inšpirovaný správou, že súd uložil Matejovi Drličkovi, že ďalej nesmie komentovať osobu a činnosť ministerky kultúry, čiže o nej nesmie vo verejnom priestore hovoriť alebo písať. Preto si prechádzam aj stránky Chalúpkovej hry Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Študenti dodnes od seba opisujú vetu: „Chalúpka vo svojej veselohre poukázal aj na našu zaostalosť a nevzdelanosť, vďaka čomu bola komédia mimoriadne populárna už v roku 1830 a je takou dodnes.“ To je skoro dvesto rokov a môžeme povedať, že na čele kultúry stále nie je Chalúpka, ale postava z jeho hry. Ale má to aj iný rozmer.