pýtam sa sám seba, či je tu ten čas, keď už ma to trápiť musí. Či som dostatočne zrozumiteľný, aby bolo jasné, čo som povedal a aby nikto nemohol povedať, že to pochopil inak.

Už roky to príslovie poznám. Inter arma silent musae. Nikdy som sa nad tým hlbšie nezamýšľal, mal som pocit, že to, čo tým hovoríme, mi je absolútne jasné. Ale nerozumel som tomu. Až teraz, keď to zažívam. Keď sa dívam okolo seba a vidím, ako nás udalosti vedú na každej strane každého názorového spektra vo výraze do zjednodušenia. Do doslovnosti. Do plagátu. Nejde tu o to, či máte názor. A morálku. A súcit. To dúfam, že určite áno. Ide ale o to, že sa čoraz ťažšie ponárame do hĺbok svojich myšlienok, tam, kde je možné sa s nimi aj pohrávať, kde je možné s nimi blbnúť, stavať ich na hlavu aj ich spochybňovať, aby sme si ich viac uvedomili.