niekedy sa ma niekto zvykne pýtať, čo mám stále na tom divadle rád. Nie vždy to viem vysvetliť tak, aby to bolo zrozumiteľné, ale pred pár dňami, akurát bol Halloween, sme mali zase dlhý deň. Jedna skúška, druhá skúška, medzitým vybavujete kopu vecí, riešite niekoľko projektov, medzi tým zistíte, koho zase odvolali, komu to hrozí, uvedomujete si celé situáciu, ale v skutočnosti na to nemáte čas, lebo vás čaká náročné predstavenie.
Keď sme dohrali, debata pokračovala ďalej, ako sa hralo, čo nabudúce môže byť lepšie, čo inak. Vyšli sme z divadla aj s kolegami, unavení, ale stále vo vzrušenej debate o tom, čo sa dialo na javisku. Šli sme pokojnou tichou uličkou.
Z druhej strany z miestnej atrakcie – domu hrôzy – vyšla smrtka. Mala kosu, čierny plášť, masku a batoh. Aj ona šla z nohy na nohu. Blížili sme sa k sebe. A keď nás delili asi tri metre, zastali sme. Až v tom momente nám došlo, že už nie sme v divadle, že sme na ulici. Aj smrtka zastala a dívala sa na nás. Vtom niekto z nás do ticha povedal: „Aha, kolega!“ A my sme si uvedomili, že je Halloween a že to pre tú smrtku, nech už to bol ktokoľvek, musel byť dnes tiež náročný deň. Povedali sme: „Tiež z práce? My ideme z divadla.“ Smrtka uznanlivo kývla a urobila efektný švih kosou, aby sme videli, že má tiež blízko ku kumštu a nie je to len obyčajný maskot, kývli sme hlavou, že to robí dobre a uklonili sa. A potom smrť unavene, vo veľkých čiernych koturnoch kráčala k zastávke autobusu. V tej chvíli sme si bez slova všetci rozumeli, niečo nás prepojilo. Medzi nami zostalo krásné, tiché porozumenie, aké sa ťažko vysvetľuje, ale je to niečo, čo mám na práci v divadle najradšej. To, že človek napríklad zrazu oveľa lepšie chápe Smrť. S Pravdou a inými zázračnými postavami je to potom podobné.