aspoň nie v tom v najprudšom mainstreame, kam sa asi najviac priblížila v roku 2010, keď získala Oscara® za film Smrť čaká všade, čo bol síce výborný kus, ale v našich kinách sa premietal až spätne, teda po tom ocenení. A s jej ďalšími filmami to nie je o nič exponovanejšie, iste, jej ranejšie kusy ako Modrá oceľ, Bod zlomu či Zvláštne dni sa ešte občas kdesi objavia a žijú vo fanúšikovskej pamäti, ale inak v zásade platí, že o Kathryn Bigelow sa minimálne v našom kontexte hovorí a píše relatívne málo.

A azda je to tak aj preto, že jej filmy nie sú recepčne najprívetivejšie v tom zmysle, že okrem napätia a, samozrejme, ďalších žánrových atribútov, ktoré divákom rozdávajú, od nich aj čosi chcú.