keďže učím aj etiku (úvod do etiky v istom zmysle), predtým, ako sa pustíme do morálnych dilem, je potrebné študentom sprítomniť a scitlivieť ich na to, čo je to ten „etický“ rozmer života. V poslednom čase idem na to nasledujúcim spôsobom dopytovania, ktorý ale pre účely krátkosti očistím do základnej dialektiky: Kto sme? Ľudia, ľudské bytosti. To znamená čo? Že žijeme, sme (bytosť ako niečo, čo má bytnosť – existuje) a žijeme, sme špecificky ľudským spôsobom (tzv. ľudská forma života). A teraz: Samozrejme, že sme všetci jedineční, neopakovateľní, chceme žiť autenticky (žiť svoj a nie život niekoho iného). Ale! Máme všetci niečo spoločné, čo by sme nejakým robustným spôsobom vedeli použiť v našom uvažovaní o etike?

Inými slovami, zdieľame nejaké základné nastavenie, ktoré by mohlo informovať naše rozmýšľanie v otázke, čo je dobré a zlé pre „existujúce veci“ (substancie), akými sme my (ľudské bytosti)? Inými slovami ešte raz, ak chceme vedieť, čo je to dobrý život a ako dobre žiť (ako nepremárniť tragickým a hanebným spôsobom svoj život), od čoho sa v tejto otázke odraziť? Môžeme sa pozrieť na seba (a do seba), preskúmať sa – a to by nám mohlo byť smerodajné?