priznám sa, že Berlingo je aktuálne mojou kanceláriou na kolesách, ale pamätám si časy, keď som si vo vlaku s Kukom, takmer doslovne, spieval: „od Trenčína do Šaštína v kupé sedíš len ty a vrah“ – okrem toho vraha, samozrejme.

K pointe: Keď vo vlaku nestíchne šum, ale ja (keď sa moja pozornosť upriami dovnútra), vynorí sa vo mne zvláštny nepokoj. Bojujem proti tomu zväčša tým, že siahnem po mobile, chrániac sa pred prázdnotou či utopením sa v myšlienke, ktorá sa stále a stále dopytuje svoje tiché „prečo“. Prečo vlastne študujem to a to? Práca, kariéra, vzťahy, budúcnosť? Boh, nihilizmus, Augustín/Akvinský či Dawkins/Dennett? Našťastie… vlak vošiel do tunela, aj keď myšlienky prúdia ďalej.

Takéto neprázdne ticho, keď mu dám šancu existovať, je, samozrejme, podozrivé – a to už od gymnaziálnych čias. Kedysi som si mylne myslel, že ide o manifestáciu nudy, ale pravda bola ešte horšia: išlo o stretnutie so sebou samým. Ten pekuliárny telefonát: „Haló, počuješ ma? To som ja. Ty!“