dá sa písať a petície podpisovať, dá sa protestovať, zhovárať sa, len tak náhodne zapliesť rozhovor a pomaličky ho viesť želaným smerom, dá sa doma urobiť malý súkromný filmový festival s precízne vybranou dramaturgiou a pozvať naň ľudí, s ktorými sme kedysi aj vychádzali, ale dnes už iba na seba nehnevane pozeráme z druhej strany cesty, dá sa toho stále pomerne dosť. 

Aj priamo kontaktovať poslanca sa dá, zo strany, ktorú som síce nevolil, ale keďže tá strana deklaruje, že je tu pre všetkých, tak je aj pre mňa, a teda pokojne môžem. A ten pán aj počúva, ale keď už ten problém pomenujem, tak je zrazu jasné, že nepočúva a je to len taká figúrka v obleku, ale nevadí, hlavné je nevzdať to, nerezignovať, aj keď je to čoraz ťažšie. Také tie zdanlivo banálne situácie, v ktorých je fakt problém udržať na uzde emócie a nerozčúliť sa naplno, a nevrieskať, a nenadávať.