keď staviam kratšie, tiež je to obrovská zábava, ale nedostavuje sa ten kontemplatívno-meditatívny stav, kvôli ktorému to vlastne robím. Úplné ponorenie sa, v ktorom sa vonkajší svet rozpustí a zrazu neexistuje nič, len ja a dieliky. Sám som dielikom, čas prestane plynúť, existencia, teda proces sa mení na stav. Zavŕšené bytie. Môže to znieť čudne, pripúšťam, ale pri ničom sa tak neočistím, pri ničom si tak neoddýchnem, nezrekreujem sa, a to doslova. Re-kreácia, staviam lego, ale akoby som staval sám seba.

Rekonštruujem sa v súlade s návodom. Lebo staviam sety, ktoré si kúpim a syslím si ich, až príde čas. Tematické sety, ako Čeľuste, Sherlock Holmes, Krusty Burger, tie aktuálne čakajú na postavenie. Lego totiž staviam maximálne dva-trikrát ročne, keď si naozaj nájdem ten úplne najvoľnejší čas, nikomu nechýbam, všetko mám aktuálne porobené, netlačí ma žiadny termín a tak ďalej, čo znamená, že dva-trikrát ročne by som lego staval rád, ale som rád, keď postavím aspoň jedno.