dušan Dušek raz napísal: „V lete pískajú vlaky oveľa smutnejšie ako v zime.“ Tú vetu si pamätám celý život. Neviem ju vysvetliť, ale cítim jej hlbokú pravdu. Intenzívne ju prežívam v skoré letné rána, keď sa svetlo hlási už okolo piatej. A deň je ešte len možnosť pre čokoľvek. Človek vyjde von, kráča a krajina je šíra a veľkolepá. Je to krása, ktorá však prináša aj smútok.

Vlaky to dobre poznajú. Vedia, že zima, to je antika, biele oblé ruky krajiny ako ruky gigantických sôch vystupujú spod zeme a prinášajú bájne mýty a povesti, a človek sa teší, že sa pri ich rozprávaní trochu zohreje. Jar, to je renesancia, návrat života a farieb. A leto je potom celkom logicky baroko a rokoko. Je veľkolepé, okázalé, manieristické. Možno až príliš. Ťahá sa do neba, ale zároveň sa rúti samo do seba ako vtáci padajúci strmhlav z oblohy, točiac pritom vývrtky, ktoré potom niekto zveční do podoby tučnučkých kostolných stĺpov.