posledné dni ma často privádzali k úvahám. Konkrétne o vďačnosti. To je totiž, aspoň pre mňa, veľmi ošemetná (čiže problematická) vec. Osobne prirovnávam vďačnosť ku klasickej zálievke na hlávkový šalát. Ja viem, že je to prapodivné prirovnanie, ale mne sa zdá, že majú čosi podobné. 

Vďačnosť a tá zálievka. Robí sa z cukru a z octu. Treba správny pomer, človek sa ľahko netrafí a potom je buď veľa cukru, čo nie je dobré, tak sa pridáva ocot a to už potom nejde ničím napraviť, je to všetko navždy kyslé. Vyvážené je to mimoriadne chutné, ale treba jesť rýchlo.