demokracia ako ihrisko a súťaž myšlienok, ako talianska piazza, kde káva chutí najlepšie vtedy, keď pri jej pití s niekým nahlas (s použitím rúk) nesúhlasíte; demokracia ako antická aténska agora, kde sa ironizujúca múdrosť snažila byť protiváhou demagógii. Prečo sa u nás takáto demokracia nekoná? Sociológ by asi povedal, že sme len súčasťou väčšieho trendu, a dáva mi to zmysel. Práca so slovom (a nemyslím len tú akademickú, pedagogickú, novinársku, spisovateľskú a pod.) a vzťah k slovu prechádzajú citeľnou hyperinfláciou. 

Keď slová stratia zmysel, stávajú sa obyčajnými vecami, predmetmi. Keď stratia svoju váhu, naberajú na novej váhe – akoby boli kamene.