a možno to nie je náhoda, že na OH 1952 v Helsinkách hodila oštep na značku olympijského zlata. Presne v ten deň, keď „Ťopek“, ako ho volala, vyhral preteky na 5 000 metrov. Veľa náhod, behania a hádzania, ale vysvetliť sa to dá.

Zátopkovci sú taký malý svetový unikát. A keď tak nad tým rozmýšľate, je dosť kuriózne, že manželský pár získal dve zlaté olympijské medaily len pár minút po sebe. Ešte sa to nikomu inému nepodarilo a pochybujem, že sa to niekomu ešte podarí.

žena s nadhľadom

Bez mučenia priznávam, že meno Dana Zátopková som poznal len tak ignorantsky a zbežne. Avšak potom som ju stretol. Na jednej výstave armádnej techniky v Bratislave. V spoločnosti bývalých športovcov, ktorých vychovala a vyrobila značku Dukla. Značka armádnych stredísk od Prahy cez Jihlavu, Trenčín až po Banskú Bystricu. Aby som spomenul len tie najznámejšie. 

Mal som celkom vtipné staré mamy, ktoré si ešte okolo osemdesiatky vedeli spraviť srandu aj zo mňa. Ale keď 90-ročná nonšalantná pani príde pred pár desiatok novinárov a povie: „Promiňte, že mám v ruce hůlku a ne oštěp...“, tak spozorniete. A právom. 

Pani Zátopková bola totiž „invalidná žena“. Bez urážky a bez rôznych transgenderových narážok. To je definícia Jula Satinského. So svojským humorom takto označoval ženy, ktoré „majú všetko, ako majú ženy mať, len mozog majú mužský“. To môže byť pre mnohých mužov veľmi nebezpečné, ale Emilovi Zátopkovi od nej nič nehrozilo. To skôr od vtedajšieho režimu. Ten sa potreboval – tak ako všetky totality dodnes – pretŕčať vo svete úspechmi „svojich ľudí“, ktorých potom doma s láskou prenasledoval a obmedzoval.

humor do konca života

Dnes sa už asi presne nedozvieme, nakoľko to Zátopkovcov vtedy rozhodilo.