keď som s riaditeľkou Evou Gažovou niekedy v lete, pripravovala rozhovor o špeciálnych deťoch, špeciálnych olympiádach a o tom, že šport je „tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie,“ samozrejme, sme sa nevyhli ani synovi Jonáškovi a jeho športovým aktivitám resp. neaktivitám. Opakovane mi ponúkala: „Príďte, uvidíte, že niečo vymyslíme“. Jonáš miluje vodu a od malička sme chodili do malého bazéna na Mokrohájskej, ktorý z nejakého dôvodu úplne zrušili, potom s tými istými trénermi zo združenia Bocianiky do veľkého bazéna, tiež na Mokrohájskej.

Paradoxne práve tam, kde sa celé roky sústreďujú ľudia so znevýhodnením, sme sa nestretali s veľkým pochopením personálu. Jonáškovo zvukovanie vadilo, špliechanie vadilo, vadilo, že nevydrží hodinu v jednej plaveckej dráhe.