bahara už šesť rokov hrá v ženskom národnom futbalovom tíme Afganistanu. V roku 2021 sa však k moci opäť dostala krutovláda Talibanu. To pre ženy a dievčatá znamenalo koniec. Koniec futbalu, koniec vzdelania, koniec slobodného života. Svoje dresy, kopačky a medaily museli spáliť, zahodiť alebo skryť. Zničiť akýkoľvek dôkaz o svojej futbalovej minulosti, ktorý by ich mohol dostať do nebezpečenstva. Tento rok Bahara a jej spoluhráčky mohli opäť slobodne vkročiť na ihrisko v národných dresoch Afganistanu.

„Pamätám si, že keď znova prišiel Taliban k moci, strašne som sa bála. Všetky dievčatá sme skryli svoje certifikáty, diplomy, medaily z futbalu. Pálili sme svoje dresy. To bolo také boľavé, také ťažké. Za tými dresmi boli spomienky a tvrdá práca. Len si predstav, že tak ťažko pracuješ na tom, aby si reprezentovala svoju krajinu, ale jedného dňa to aj tak musíš všetko spáliť,“ hovorí Bahara o udalostiach, ktoré nasledovali po návrate Talibanu v roku 2021.

Bahara začala s futbalom už v ranom školskom veku. Bolo pre ňu ťažké priznať rodine svoju vášeň. Otec aj bratia ju podporili, bola to však práve jej mama, ktorá sa bála: „So strachom mi hovorila: ‚Nie, kvôli okoliu, príbuzným. Budú o tebe rozprávať veci, že si dievča, že nemôžeš hrať futbal.‘“ Keď však Baharu vybrali do ženského národného tímu, nedokázala cúvnuť a vzdať sa príležitosti, pre ktorú tvrdo pracovala. „A po roku, dvoch ma moja rodina videla reprezentovať Afganistan,“ hovorí.

Na Slovensku máme to privilégium, že je úplne bežné, aby chlapci a dievčatá spolu športovali. Také niečo je v Afganistane veľkým prešľapom. Jedna z Bahariných spoluhráčok sa napríklad v detstve obliekala ako chlapec, len aby s nimi mohla hrať futbal. Inú možnosť nemala. 

„Občas sme si s chalanmi zahrali futbal, ale nebolo to povolené. A už vôbec nie niekde na verejnosti. Nikomu doma sme nemohli povedať, že sme s nimi hrali. Na to sú ľudia v Afganistane nesmierne citliví.“