v predošlom článku o neoliberalizme som tvrdil, že kritické postoje voči tomuto myšlienkovému prúdu, aké sa za poslednú dekádu rozšírili a sám som sa k nim pridával, by si zaslúžili, aby sme si ich premysleli odznova – aj vo svetle súčasných ekonomických podmienok. Tá časť neoliberálneho konsenzu, na ktorú sa zameriam v tomto texte, je priemyselná politika. Čiže výber konkrétnych sektorov ako kandidátov na štátnu pomoc, ktorá je kombináciou dotácií, obchodných bariér, nízkych úrokových sadzieb a iných podobných krokov.

Za zlatej éry tzv. washingtonského konsenzu, o ktorom som minule písal, sa ekonómom priemyselná politika vôbec nepozdávala a väčšina z nich k nej odvtedy nenadobudla lepší vzťah. Priemyselná politika skresľuje alokáciu zdrojov, ktorú podriaďuje politickým záujmom.

Priemyselná politika sa napriek tomu stala kľúčovým prvkom ekonomického plánu administratívy prezidenta Bidena. Stelesnili ju najmä dva zákony – CHIPS (Zákon o stimuloch smerovaných na podporu výroby polovodičov) a IRA (zábavná skratka skrýva názov Inflation Reduction Act – Zákon o znižovaní inflácie). Ten prvý poskytol štedré dotácie za účelom prilákania výroby polovodičov na americké územie alebo na územia spriatelených krajín. Druhý podporil prechod na alternatívne zdroje energie prostredníctvom komplexného systému dotácií a obchodných bariér. Poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan vo svojom prejave v Brookings Institution v apríli tohto roku načrtol nový washingtonský konsenzus, ktorého jadrom by bola práve priemyselná politika.

Začnime náš pokus o nový prístup k priemyselnej politike všeobecnými postrehmi o tom, akú rolu zohrala v ekonomických dejinách. Mnohí kritici washingtonského konsenzu poukazovali na to, že niektoré z najvýstavnejších príbehov o hospodárskom raste v 20. storočí sa týkali krajín ako Japonsko, Južná Kórea a Taiwan, ktoré sa priemyselnej politiky nevzdávali, naopak, silne ju využívali.