Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo musí robiť Európa rok po ruskej invázii

.dalibor Roháč .spoločnosť .spoločnosť

Vojna Ruska proti Ukrajine zmenila hlboko zakorenené predstavy o európskej bezpečnosti. Bude však nová európska strategická zrelosť vystavená príliš ťažkým skúškam a hrozí jej odpor?

Čo musí robiť Európa rok po ruskej invázii NICOLAS ECONOMOU/NURPHOTO/GETTY IMAGES 9. február 2023 Brusel, Belgicko: Predsedníčka EK Ursula von der Leyen, Volodymyr Zelenskyj a predseda Rady EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Charles Michel na zasadnutí Európskej rady.

rok po začiatku vojny Ruska proti Ukrajine sa v rámci západných elít podľa všetkého sformovali tri pevné presvedčenia. Po prvé, západné demokracie prejavili mimoriadnu jednotu a odhodlanie pomáhať Ukrajine, aby porazila Rusko. Po druhé, Zeitenwende, tá zmena éry, ktorú muselo prijať Nemecko a celý starý kontinent, je ozajstná – nikto sa nevracia k pôvodnej ľahkovážnosti, s akou sa utvárali vzťahy s Ruskom. Po tretie, Ukrajina si vyvolila svoju budúcnosť – európsku, demokratickú – a Rusko ju už  z tejto cesty nestiahne.

Riziko, ktoré sa týchto troch konceptov týka, nespočíva v tom, že by boli mylné. Kdeže, sú naozaj bližšie k pravde ako k ilúziám. Ale ak z nich Európania urobia centrálne prvky novej „sedliackej múdrosti“, môže sa stať, že zabudnú na ostražitosť. Čím viac lídrov v Európe bude tieto pravdy pokladať za samozrejmé a očividné, tým je pravdepodobnejšie, že napokon sa neuskutočnia.

Samozrejme, vysvetlím to. Po prvé, pomáha Ukrajine Západ vyhrať vojnu? Istotne – a politickí lídri z oboch brehov Atlantiku, ktorí dali Ukrajine k dispozícii zbrane, muníciu a iné vojenské i nevojenské zdroje, si zaslúžia pochvalu. Ale západná vojenská pomoc postupuje podľa vzorca, ktorý akoby sa pokúšal vybalansovať imperatív pomoci Ukrajincom, aby sa ubránili, obranou proti vnímaným rizikám ruskej eskalácie. V prvých dňoch vojny dostali Ukrajinci javeliny, stingery a NLAW. Až po váhaní aj raketové systémy ako HIMARS alebo po dlhom čase aj tanky, aké má NATO. A až teraz sa spomínajú americké stíhačky.

Postupné zvyšovanie pomoci má iste svoje pozitíva, žiaľ, zároveň odďaľuje vyhliadku jasného víťazstva Ukrajiny. Keď sa tento prístup „pomoci po kvapkách“ skombinuje s ukrajinskou statočnosťou na bojisku, síce zastavuje ruský postup – zatiaľ –, ale nemusí stačiť na obnovenie Ukrajiny v jej právne uznaných hraniciach. Teda určite nie v dostatočne blízkom časovom horizonte.

Ešte väčšie riziko spočíva v tom, že takýto prístup si politicky sám podráža nohy. Dôvod, prečo Ukrajine pomáhame, je solidarita a obdiv k Ukrajincom, ktorí čelia šialenej ruskej agresii. Čím lepšie sa Ukrajincom darí na bojisku, tým menej hlasno politici volajú po tom, aby sa im pomáhalo. Ak sa z konfliktu stane opotrebovávacia vojna na statických líniách v bahne Donecka a Luhanska, bez jasného postupu Ukrajiny, začne pripomínať „večnú vojnu“, akej sa kritici americkej a západnej pomoci chcú – to tvrdia – vyhnúť. A ak sa nezmení mentálne nastavenie Bidenovej administratívy a jej partnerských vlád v západnej Európe, tak, žiaľ, presne sem konflikt smeruje.

Po druhé, aká veľká je historická zmena, ktorú ruská agresia odštartovala v európskom – a najmä nemeckom – prístupe k bezpečnosti? Udalosti posledného roka očividne potvrdili najhoršie obavy, ktoré dlho vyjadrovalo Pobaltie, Poľsko či Škandinávia, a ich lídri podľa toho aj konajú. Vojna v celej Európe posunula do popredia otázku energetickej bezpečnosti a núti Nemecko podnikať kroky k zbaveniu sa závislosti od ruských energetických surovín.

Ale ozaj budú všetci aj konať, nie iba hovoriť? Sotva. Fajn, klobúk dole pred Nemeckom za pomoc Ukrajine, za vedúcu rolu pri sankciách a za nové investície do svojej armády, ktoré už stihlo oznámiť. Lenže najmä nečinnosť v oblasti armády, nehovoriac už o rétorike predošlých vlád, nás vedie k zamysleniu, či je invázia až takým historickým zvratom pre všetky krajiny. A či sa za prejavom Olafa Scholza z 27. februára 2022 náhodou neskrývalo očakávanie, že Ukrajinu ruské vojská prevalcujú, a tým dramaticky oslabia východnú hranicu NATO.

„Ak sa nevypneme k ďalšiemu významnému levelu pomoci, aj nás, aj Ukrajincov môže v nie príliš vzdialenej budúcnosti čakať masívne sklamanie.“

Vtedy to totiž nemusel byť nerozumný predpoklad. Ale skutočnosť, že Ukrajincom sa podarilo zastaviť a na mnohých miestach zvrátiť ruský postup, dokonca spôsobiť ruskej armáde ťažké straty, môžu niektorí v Berlíne aj iných európskych metropolách vnímať ako signál, že európske bezpečnostné prostredie sa až tak dramaticky nezhoršilo (teda nie tak, ako to vyzeralo bezprostredne po invázii). Ak Ukrajinci s istou západnou pomocou dokážu odrážať Putinove hordy, možno by sa Nemci nemali púšťať do komplexného prezbrojovania, možno nemusia na dlhé generácie meniť systém získavania energetických surovín... ?

Je možné, že nemeckú váhavosť v nejednej otázke spojenej s Ukrajinou nevysvetľuje ani tak tieň dejín a obava z eskalácie. Možno tam ide o voličov, najmä voličov kancelárovej strany, ktorí nechcú návrat k stavu predtým. Napokon, vieme s istotou, že takíto voliči existujú (a aj rozhodujú) v Maďarsku a v Rakúsku, ktoré vylúčili akúkoľvek vojenskú pomoc Ukrajine.

Realisticky je tiež možné, že takéto organizované záujmové skupiny, v Nemecku aj inde, len zmocnejú, keď sa bude vojna naťahovať bez rozhodného záveru. A najmä ak vojna zavedie zmrazenú rovnováhu, ktorá Ukrajincom zabráni vybojovať si naspäť celé svoje územie. Nordstream a podobné projekty sa už neoživia, ale aj tak, budú európske vlády ozaj odhodlané udržať terajšie sankcie, ktoré firmám aj domácnostiam zvyšujú účty?

Po tretie, je nepochybné, že Ukrajinci sa rozhodli, akým národom chcú byť: demokratickým, slobodným a pevne zakoreneným v západných spojenectvách a integračných projektoch – najmä v EÚ. A je tiež pravda, že vojna v EÚ urýchlila snahy urobiť členstvo Ukrajiny realistickou možnosťou.

Ale existujúci plán rozširovania EÚ je stále žalostne nedostatočný, aby prijal krajinu, chudobnú krajinu, veľkosti Ukrajiny. Ak sa pôjde podľa pravidiel technokratov, i ten najlepší scenár bude znamenať, že Ukrajina strávi veľa rokov (ak nie aj jednu-dve dekády) vo vzduchoprázdne rokovaní a plnení byrokratických podmienok. Nehovoriac už o tom, že tieto podmienky sa môžu aj zhoršiť. Už pred konfliktom sa v západoeurópskych metropolách pozeralo na budúce rozširovanie s veľkou dávkou skepsy – či už šlo o Balkán alebo iné regióny. Ukrajina sama musela bojovať s európskou nedvižnosťou, keď boli na pretrase otázky ako bezvízový styk do EÚ po Revolúcii dôstojnosti v roku 2014.

Ak bude EÚ aj po konci tejto vojny pokračovať vo svojom súčasnom kurze, môže sklamať ukrajinské integračné ambície. Keby sa Ukrajine podarilo vstúpiť do EÚ, závažne by to zmenilo rovnováhu sily medzi „starou“ a „novou“ Európou a pribrzdilo ambiciózne projekty fiskálnej a politickej integrácie. Hoci jednotliví členovia Európskej komisie Ukrajine iste držia palce, dá sa spoliehať na to, že niekoľko francúzskych vlád za sebou nespomalí celý proces v nasledujúcich rokoch tak, až sa on zastaví?

A je tu ešte čosi, čo môže hrať proti európskej budúcnosti Ukrajiny: jej ekonomické ťažkosti. Táto vojna ju ničivo poznačila a ešte poznačí. Hoci podpora medzinárodných finančných inštitúcií a západných donorov významne pomáha udržať finančnú stabilitu, možnosť, že Ukrajina nebude schopná splácať svoje dlhy, je stále reálna. Hromadenie dlhu jej neprospeje, čo si vo svojom stĺpčeku pre Politico povšimol francúzsky ekonóm Eoin Drea. Krajiny EÚ musia byť pripravené pomôcť Ukrajine aj nevratnými grantmi.

Ale taký stupeň štedrosti – či skôr osvieteného vnímania vlastných záujmov – sa možno nedá čakať. Ak EÚ vstúpi do recesie alebo dlhého obdobia slabého rastu, môžeme čakať obvyklé postoje a obvyklé nástroje, aké sme videli pri pomoci Grécku počas krízy eurozóny. Ale vnucovať striktné makroekonomické podmienky Ukrajine, ktorej dlh bude len výsledkom vojnového úsilia, môže zničiť obrovské nadšenie, ktoré dnes Ukrajinci cítia voči EÚ a Západu ako takému.

Preto musia Američania a ich spojenci vnímať vyhliadky Ukrajiny jasnozrivo a nezaspať na vavrínoch. Ak sa nevypneme k ďalšiemu významnému levelu pomoci, aj nás, aj Ukrajincov môže v nie príliš vzdialenej budúcnosti čakať masívne sklamanie.

autor pôsobí v American Enterprise Institute vo Washingtone DC. Tento článok vyšiel na portáli American Purpose, s ktorým dlhodobo spolupracujeme, a uverejňujeme ho s jeho láskavým súhlasom.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite