celoživotné pôsobenie Milana Hamadu bolo mnohorozmerné a mnohovrstevné. Bol  kultúrnym historikom a teoretikom, literárnym vedcom a kritikom, kultúrnym redaktorom, pedagógom, editorom, svedkom čias. Zažil detské roky prvej Československej republiky a vojnového Slovenského štátu, mladosť v povojnovom Československu, dospelosť v komunistickom a ponovembrovom Československu, starobu v samostatnej Slovenskej republike. To je na jeden ľudský život viac ako dosť. Patril v generácii ohýbaných chrbtov k nemnohým, čo si zachovali rovnú chrbticu a ľudskú integritu. 

Novodobá slovenská kultúra je v jednom zvláštna: Neodpúšťa tým najlepším. Tak to bolo aj s Milanom Hamadom. Jedni mu vyčítali, že sa vydeľuje spomedzi ostatných, chce byť odlišný a neprislúcha, niktoši mu nevedeli prísť na meno a ničomníci ho denuncovali, nikdy mu neodpustili, že je Milanom Hamadom, ktorý sa neprispôsobil vonkajším tlakom. No preňho platilo havlovské: „Nádej jednoducho nie je optimizmus. Nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“