jeden z mojich najranejších blogov v rubrike Frankly Fukuyama (na stránke American Purpose, pozn. red.) sa týkal Silvia Berlusconiho a úpadku západnej civilizácie. Uviedol som tam, že Berlusconimu sa od jeho vstupu do politickej arény v 90-tych rokoch podarilo vynájsť taký typ politiky, ktorá odvtedy korumpuje krajiny po celom svete. Berlusconi postavil svoju politickú kariéru na médiách, ktoré mal vo svojom vlastníctve, a na svojich kontaktoch s celebritami a zároveň svoje pôsobenie na poste talianskeho premiéra využíval na ochranu svojich podnikateľských záujmov.

Politická hodnota vlastníctva médií bola už vtedy vysoko uznávaná medzi oligarchami z východoeurópskych krajín a z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Títo jednotlivci začali skupovať mediálne subjekty od zahraničných vlastníkov typu Axela Springera. Začiatkom tretieho milénia sa totiž spoločnosti ako Springer snažili sektor opustiť, pretože zavedené médiá v dôsledku rozšírenia internetu nastúpili na krivku svojho postupného úpadku. Oligarchom vôbec neprekážalo, že noviny a televízne stanice vtedy neprinášali finančný zisk; v ich očiach mali nefinančnú hodnotu: Pomáhali ich priateľom k zvoleniu a udržiavali politikov na svojej obežnej dráhe. K hlavným problémom Ukrajiny pred ruskou inváziou patrilo to, že každú z jej kľúčových televíznych staníc vlastnil iný oligarcha, ktorý si týmto spôsobom dokázal ochrániť svoje ďalšie biznisy.