mnohé generácie našli svoj domov v kaviarni. Boli to rozdielni ľudia, ktorí by spolu inde neprehodili ani slovo, ale voľný čas trávili na jednom mieste. „A každý z nich môže odôvodniť, prečo sa tu cíti dobre. Dakedy je to nevľúdne zariadená izba s holými popraskanými múrmi, ktorá ich ženie do kaviarne, druhí túžia po oslepujúcej žiare, starí mládenci a iní opustení po spoločnosti, a napokon je tu hlavný dôvod: za pár grošov si možno prečítať celú hŕbu rozličných novín a obrázkových časopisov,“ opísal Ľudo Zelienka svoje skúsenosti s týmto druhom podnikov v knihe Bratislavské kaviarne a viechy od Petra Salnera. Nenavštevovali ich len úradníci, politici, profesori a umelci. Zdržiavali sa tam aj študenti a nezamestnaní inteligenti. Dôvodom mohli byť aj zhovievaví čašníci, ktorí prižmúrili oči a nechali ich ohriať sa aj bez objednávky.

Štamgasti mali vo svojich obľúbených podnikoch niekoľko výhod. Tradičný vzťah zamestnanca a zákazníka nahradili priateľské väzby. Nečudo, že čašníci poznali zvyky kaviarenských stálic. Tí si príležitostne mohli dovoliť zabudnúť peňaženku v inom kabáte. V niektorých podnikoch dokonca brali od študentov indexy ako zálohu za útratu. Vrchní však pomáhali aj tým, ktorí štartovali svoje kariéry, ako to bolo napríklad v prípade speváka Štefana Hozu a maliara Štefana Bednára.

„Na záhaľku v kaviarni nebol čas. Pracovalo sa tam, diskutovalo, študovalo, čítalo a tvorilo.“

domov plný vône kávy

Kaviarne boli pre mnohé generácie druhým domovom. „Tam sme strávili väčšinu času po zamestnaní. Napriek tomu z nás neboli kaviarenskí povaľači. V kaviarni sa dalo písať, študovať, čítať, denne ste sa tam stretávali so svojimi priateľmi,“ spomínal spisovateľ Jozef Rybák na svoju mladosť prežitú v kaviarňach v knihe Petra Salnera. „Na kaviareň vám stačilo mať vo vrecku dve koruny. A niekedy nič, keď vás poznal čašnícky personál.