zbrane „tradičné“

Princíp fungovania termobatrických zbraní sa lepšie chápe, ak ho porovnávame s tými tradičnými. Ten je jednoduchý. Je to vytvorenie veľkej tlakovej vlny v dôsledku rýchlej premeny tuhej, prípadne kvapalnej látky na látku (resp. látky) plynné. Prívlastok „rýchla“, s konkrétnou kvantifikovateľnou hodnotou, má tu však podstatný význam, pretože diskvalifikuje pre takého použitie mnoho známych dejov. Napríklad premenu vody na paru alebo horenie benzínu, prípadne iných palív. V prvom prípade túto premenu spomaľuje nutnosť prísunu veľkého množstva tepla, v druhom vzdušného kyslíka. Preto sa na tento účel využíva určitý typ chemických reakcií, ktoré jednak nie sú závislé od externého zdroja energie a kyslíka. 

V prípade, že pre ich priebeh je potrebný kyslík, ten je súčasťou látky vo výbušnej zmesi. Napríklad v čiernom pušnom prachu je to dusičnan draselný (KNO3). Látky, ktoré ho v ňom prijímajú, sú síra a uhlík (v podobe prachu z drevného uhlia.) Uvedená reakcia spadá do kategórie oxidačných reakcií. Základom moderných výbušnín sú však molekuly látok, ktoré explodujú bez dotácie kyslíka z iných látok. Takže chemická rovnica explózie má na ľavej strane vzorec jednej jedinej látky. Tá „skromnosť“ na jednej strane rovnice je však kompenzovaná takmer desaťnásobným nárastom počtu molekúl na jej pravej strane. Znamená to, že namiesto tisícnásobného zvýšenia objemu, tak ako v prípade skupenskej premeny jednej látky, je tento nárast mnohonásobne vyšší.