ceny energií sú pre politikov z komunikačného hľadiska najľahšie uchopiteľnou a marketingovo najvďačnejšou témou v energetike. Väčšina ostatných tém spojených s týmto mimoriadne komplexným, neprehľadným a krížom-krážom regulovaným odvetvím je za hranicou rozlišovacej schopnosti laickej verejnosti, a teda rozhodujúcej časti elektorátu.
Kým akékoľvek zníženie cien elektriny či plynu je vraj úspechom ÚRSO, ba priam triumfom vlády – mikulášskym darčekom od štátu, na druhej strane každý nárast cien populistickí politici vydávajú za podlú krivdu na slovenskom ľude, ktorá si nezaslúži inú odpoveď než jánošíkovské trhanie faktúr či vyplácanie plynových vratiek zo štátneho rozpočtu. Odberatelia energií si po rokoch intenzívnej masáže „stabilnými cenami energií“ na podobné PR cvičenia svojich volených zástupcov už zvykli. Zvykli a otupeli.
Sanovanie nárastu cien energií z verejných financií či udržiavanie umelých cien rigidnou reguláciou možno z krátkodobého hľadiska niektorých odberateľov v domácnostiach poteší. Z dlhodobejšieho pohľadu je však v záujme všetkých domácností – či už v role odberateľov energií alebo daňových poplatníkov – liberalizácia dodávok elektriny a plynu.
samonapĺňajúce sa proroctvo
Súčasné nastavenie cenovej a vecnej regulácie vychádza z premisy, že konkurenčné prostredie v dodávkach elektriny a plynu nie je dostatočne rozvinuté. Regulačný rámec preto vraj musí chrániť domácnosti a malé firmy, podľa litery zákona „zraniteľných odberateľov,“ pred dodávateľmi energií, ktorí by si inak s cenami robili, „čo sa im zachce“ – podobne ako predajcovia pohonných látok alebo napríklad mobilní operátori.
Tento predpoklad však pokrivkáva. Kým prevádzkovatelia distribučných sústav a prenosovej sústavy, teda distribučné spoločnosti a SEPS, sú prirodzenými monopolmi, v prípade dodávok elektriny a plynu majú domácnosti na výber spomedzi množstva dodávateľov. Podľa údajov ÚRSO za rok 2020 na slovenskom trhu vlani pôsobilo 26 dodávateľov plynu pre domácnosti a v prípade dodávok elektriny dokonca až 40 rôznych subjektov. Pre zaujímavosť: koľko dodávateľov je na trhu s pohonnými látkami a koľko mobilných operátorov?
ÚRSO pod vedením svojich predošlých predsedov Ľubomíra Jahnátka a Jozefa Holjenčíka reguláciu s obľubou obhajoval tým, že úrad určuje iba maximálne koncové ceny, pričom dodávatelia môžu stále súťažiť a stanovené ceny podliezť. Tento argument však prax nepotvrdila: nastavenie regulovaných cien v minulosti aj dnes zužuje priestor pre konkurenčný boj dodávateľov na minimum.
K tomu treba pripočítať vecnú reguláciu, teda reguláciu všeobecných obchodných podmienok, ktorými sa musia riadiť všetci dodávatelia energií. Vo výsledku tak všetci účastníci trhu ponúkajú odberateľom ten istý produkt, elektrinu alebo plyn, za veľmi podobnú cenu a navyše aj za veľmi podobných podmienok. Dôsledkom toho je, že dodávky energií nie sú podnikateľsky atraktívna oblasť pre nové firmy, ktoré by mohli prísť na trh a domácnosti majú na výber z obmedzenej palety produktov a služieb.
Odôvodnenie potreby cenovej a vecnej regulácie dodávok energií sa tak stáva akýmsi samonaplňujúcim sa proroctvom: konkurenčné prostredie v tomto segmente je pod tlakom regulácií menej kvalitné, než by bolo bez nej.
zranení zraniteľní
Rozloženie síl medzi dodávateľmi elektriny a plynu pre tzv. zraniteľných odberateľov sa príliš nemení. Svojho dodávateľa každý rok zmenia približne tri percentá domácností. Energiu od jedného z trojice „tradičných“ dodávateľov odoberajú zhruba štyri pätiny domácností a takmer 90 percent malých firiem.
V maloobchode s plynom zas dlhodobo dominuje štátny SPP, ktorý má v segmente domácností viac než 60-percentný podiel a v segmente malých firiem ovláda takmer tri štvrtiny trhu. Tieto čísla pritom pravdepodobne ešte vzrastú po tom, ako začiatkom októbra jeden z najväčších „alternatívnych“ dodávateľov elektriny a plynu opustil trh.
Úplne iná situácia je, čuduj sa svete, v segmente veľkých priemyselných odberateľov, pre ktorých štát ceny energií nereguluje. Trh je v tomto prípade diametrálne živší a pestrejší. Veľkí odberatelia prechádzajú od jedného dodávateľa výrazne častejšie, pričom „tradiční“ dodávatelia tu majú približne 50-percentný podiel a zvyšok trhu je rozdelený medzi menších „alternatívnych“ dodávateľov.
Dodávatelia majú na liberalizovanom trhu dodávok energií pre veľkých odberateľov rozviazané ruky. Obchodný vzťah sa tu nezakladá na regulácii, ale na dohode medzi predávajúcim a kupujúcim, podobne ako vo väčšine ostatných odvetví, napríklad v spomínanom obchode s pohonnými látkami či telekomunikačnými službami.
V neregulovanom segmente veľkých odberateľov dodávatelia napríklad bežne uzatvárajú zmluvy so zákazníkmi na niekoľko rokov vopred a podniky z takýchto dlhodobých kontraktov profitujú. V regulovanom segmente sa však obdobný prístup dodávateľom môže vypomstiť.
Uvoľnenie cenovej a vecnej regulácie v segmente domácností a malých podnikov by pritom dozaista rozhýbalo aj túto časť trhu. Prvým hlavným dôvodom je väčšia flexibilita dodávateľov pri nákupoch energií. Dodávatelia s lepšou politikou by lepšie využili poklesy cien na trhoch a ponúkli lepšie ceny odberateľom.
Druhým hlavným dôvodom je diverzifikácia ponúk dodávateľov, ktorí by dodávky energií mohli slobodnejšie previazať aj s inými službami a produktmi, napríklad poradenstvom a energetickým manažmentom alebo ponúknuť svojim odberateľom pri zmluvnej fixácii fotovoltické panely na strechu domu, batériu na uskladňovanie elektriny či úsporné osvetlenie. Kreativite obchodníkov sa medze nekladú a pestrosť služieb v neregulovaných odvetviach, trebárs na telekomunikačnom trhu, je toho dobrým príkladom.
Tieto možnosti dnes dodávatelia energií pre domácnosti a malé firmy – a tým pádom ani samotní „zraniteľní odberatelia“ nemajú. Aj v tomto prípade preto možno hovoriť o samonapĺňajúcom sa proroctve, hoci s miernym posunom vo význame. Odberatelia, ktorých zákon o energetike a zákon o regulácii v sieťových odvetviach označujú za „zraniteľných,“ sú v konečnom dôsledku „zranení.“ A voči regulačnému rámcu danému legislatívou zostávajú celkom bezbranní.
deregulácia pochová Jánošíkov a Mikulášov
Kde to celé viazne? Uvoľňovanie cenovej a vecnej regulácie v dodávkach energií je súčasťou programového vyhlásenia súčasnej vlády a hovorí o nej aj vedenie ÚRSO. Ľady sa však hýbu pomaly. Ministerstvo hospodárstva aktuálne poslalo do pripomienkového konania novelu zákona o energetike, ktorá počíta s dereguláciou dodávok elektriny a plynu pre zraniteľných odberateľov čiastkovo od roku 2023 a naplno až od roku 2025.
Deregulácia je na rozdiel od cien energií pre politikov komunikačne ťažko uchopiteľná a marketingovo neveľmi vďačná téma. Jej zavedenie do praxe bude nielen (malou) legislatívno-technickou výzvou, ale aj (veľkým) politickým hlavolamom. Ako domácnostiam, ktoré sú roky masírované floskulami o pevnom regulačnom rámci a všemocnom štáte predať „ochranu“ v podobe pôsobenia konkurenčného prostredia?
Na konci dňa môže byť výsledkom liberalizácie hĺbkové prekopanie súčasných pomerov v regulovaných odvetviach a v konečnom dôsledku dlhodobo nižšie náklady domácností na energie, ako aj dlhodobo nižšie náklady daňových poplatníkov na financovanie politických eskapád. Zároveň je však už vopred isté, že každý poriadny (sociálny / národný či iný) populista túto tému zmetie zo stola už v zárodku – bez akejkoľvek ochoty počúvať argumenty a mentálnej kapacity produkovať vlastné.
Obhajcom liberalizácie nezostáva iné, než vysvetľovať, že zdravé podnikateľské prostredie v dodávkach energií je kľúčovým záujmom domácností. Deregulácia cien dodávok energií otvára pre dodávateľov aj domácnosti nové možnosti, z ktorých môžu mať osoh obe strany. A ako to už pri obchode býva, nepôjde o hru s nulovým súčtom – s jedným víťazom a jedným porazeným.
Deregulácia však nebude víťazstvom pre všetkých. Tí, ktorí pri uvoľňovaní regulácie dodávok energií čosi stratia, budú populisti. Politikov, ktorí sa po liberalizácii trhu nebudú môcť pri zlacňovaní energií hrať na Mikulášov a pri ich zdražovaní tasiť valašky, strata marketingového nástroja zamrzí.
radovan Potočár (1993) vyštudoval Medzinárodné vzťahy a hospodársku politiku na Masarykovej a Karlovej univerzite a filmovú scenáristiku a dramaturgiu na FAMU. Je šéfredaktorom Energie-portal.sk, Odpady-portal.sk a Voda-portal.sk a asistentom poslanca NR SR Radovana Kazdu. Je ženatý, žije v Bratislave.