v osemdesiatych rokoch 20. storočia patril k najväčším hviezdam kanadsko-americkej Národnej hokejovej ligy (NHL). V počte bodov dosiahnutých za góly a asistencie ho v tejto dekáde predstihol iba legendárny Wayne Gretzky (viď zdroj).
Než dorástol do takéhoto formátu, doma ho lanáril funkcionár komunistickej strany so slovami: „Peter, my sme nukleárna veľmoc a budeme tu naveky!“ Reč je o bývalom československom, slovenskom a kanadskom reprezentantovi, členovi viacerých hokejových Siení slávy, prostrednom z trojice bratov Šťastných, ktorí sa ako úderné trio zapísali do dejín najrýchlejšieho kolektívneho športu.
detstvo v Jame, za odvahu pri invázii Sovietov facka
Peter Šťastný sa narodil 18. septembra 1956 v Bratislave do početnej a kresťansky založenej rodiny. Vyrastal na vtedajšej periférii mesta vo štvrti zvanej Jama, ktorá svojím situovaním umožňovala športovať tristošesťdesiatpäť dní do roka. „V zime, keď prišli prvé mrazy, roztrúsili sme sa po skupinách a chodili sme hľadať staveniská. Vracali sme sa s foršňami a robili z nich mantinely. Keď sa na to človek spätne pozrie – mali sme veľké šťastie, zimy boli dlhšie a tuhšie,“ spomína na hokejové začiatky.
Ľad sa držal od novembra do marca, výnimočne i neskôr. Sezóna pouličného hokeja na suchu s loptičkou však začínala vedno so školským rokom. Vtedajšie idoly predstavovali hráči ako Stan Mikita, Václav Nedomanský, Gordie Howe či Bobby Hull. „V čase mojej mladosti prišiel po tvrdých komunistických cenzúrach odmäk. Vďaka tomu som poznal príbeh Stana Mikitu. Bol Wayneom Gretzkym šesťdesiatych rokov. Akoby sme vo futbale mali Messiho, Pelého alebo Ronalda. Úžasný talent, a Slovák. V tej dobe to nebolo len tak. Kto sa označil za Slováka, rýchlo mu hrozila značka buržoázny nacionalista.“
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (ČSSR) vtedy oba národy spojila. „Obrovská krivda a pocit nespravodlivosti vytiahli z ľudí to najlepšie. Ale i najhoršie, lebo mnohí využili príležitosť. Zacítili, že tam nie je šanca, tak začali nahrávať Kremľu a všelijakým Biľakom, Jakešom a Husákom. Spoločnosť to neskôr rozdelilo. Ja som bol vtedy v Pružine, v obci, odkiaľ pochádzajú obaja moji rodičia. Otec ma naháňal a aj som dostal zaucho, lebo ako malý hrdina som dúfal, že moji starší bratia sú v Bratislave – kde sa strieľalo – a demonštrujú, kým on sa bál o ich životy.“
Práve z otcovho úradníckeho platu žila osemčlenná rodina Šťastných. Bežnou súčasťou stravy bol chlieb natretý masťou. Slávnostnú tabuľu predstavovali iba nedeľné obedy a sviatky.
Čím viac Peter Šťastný dospieval, tým viac sa i vďaka svojej tvrdohlavosti stával zarytým odporcom komunistického režimu. Považoval ho za obludný a zločinecký. Azda nedostatočný robotnícky pôvod zapríčinil, že sa nedostal na strojársku strednú školu. „Nemal som za sebou ‚tlačenku‘. Skončil som na Dimitrovke na päťročnom súvislom štúdiu s maturitou. Ukázalo sa to ako skvelá voľba, čo sa týka flexibility. V tej dobe som už hrával hokej a montérky som veľmi nemusel. Úžasne ma to motivovalo.“ Cesta k slovanistickému dresu pritom nebola jednoduchá.
belasé ostrohy a lanárenie eštebákov
„K veľkému hokeju som sa dostal úplne omylom. Na ulici som ho hral pre radosť aj celé dni a Slovan som počúval v rozhlasovej relácii S mikrofónom za športom, no nemyslel som si, že je to niečo pre mňa. Pamätám si, akoby ma trafil blesk, keď na ulici niekto z chlapcov zahlásil, že zajtra robia výber do Slovana. O piatej ráno som s Mariánom Bezákom naklusal na zimák, kde zo stodvadsať detí vyberali dvadsiatku. Asistent trénera nás nevybral.“
Reparát však už zvládol. Hlavný tréner Jozef Seleši ho ako dvanásťročného zaradil do Slovana „D“ medzi mladších žiakov. Peter Šťastný disponoval skvelou prácou s hokejkou a pukom, no doháňať musel rezervy v korčuľovaní. Oplatilo sa. Pod trénerom Selešim získal titul majstra Slovenska. Ďalšiu príležitosť na rozvoj dostal v kategórii starších žiakov, ktorých trénoval Michal Polóni. Ten sa svojim zverencom snažil vytvárať výborné podmienky. Napriek vtedy nízkemu vzrastu to Petra ťahalo do útoku a strieľať góly. Ako šestnásťročný hral už za „A“ mužstvo dorastu, pričom nasledujúcu sezónu v tejto vekovej kategórii korunoval ziskom titulu. Prišlo nečakané pozvanie nakuknúť medzi mužov do najvyššej československej súťaže.
„Prvý zápas som hral doma proti Sparte. Neviem, ako prebiehal, ani ako skončil, tuším sme prehrali, ale ja som tam bol ako mastný papier v prievane,“ priznáva.
Tréner Ján Starší mu dal príležitosť aj v ďalšom zápase – poslednom sezónnom v Košiciach. Peter Šťastný nastúpil v útoku s vtedajšou ikonou Václavom Nedomanským. „Po tomto som kamarátom vravel, že som pripravený zavesiť korčule na klinec, vybrať fajku a vravieť svojim deťom a vnukom, že som hral ligu s Nedomanským.“
Počas nasledujúceho leta korčule nezavesil, práve naopak. Trénovanie medzi mužmi ho zocelilo a pripravilo na veľké méty, ktoré neskôr dosiahol. Od začiatku československej ligy sa nestalo, že by titul po konci sezóny patril slovenskému klubu. V ročníku 1978/79 to zmenil Slovan v zostave s Petrom Šťastným, no už bez Nedomanského, ktorý emigroval päť rokov predtým. „Bol som antikomunista a jeho najväčší fanúšik. Funkcionári ma ťahali do strany, ŠtB, kdekoľvek. Najprv prišli za starším bratom Mariánom. Ten im povedal, že keď budú vešať komunistov, či mu vedia garantovať, že nebude visieť na prvom kandelábri. Mne ktosi poradil takú diplomatickú odpoveď – na vstup do strany ešte nie som pripravený. Nebol som pripravený nikdy. Kto raz vstúpi do spolku s diablom, nedá sa už z neho vystúpiť. Každý, kto sa len trochu zaujímal, o tom vedel.“ Nie všetci slovanisti však hájili takýto postoj. „V kabíne to bolo cítiť u niektorých, možno troch-štyroch hanebných a slizkých hráčov, ktorí si do budúcna chceli zaistiť pozíciu,“ dodáva.
Ligový titul sa rodil v atmosfére rivality s Čechmi a nízkeho národného sebavedomia Slovákov. Predchádzali mu reprezentačné úspechy ČSSR v podobe zisku titulov majstra sveta v Katoviciach 1976 a vo Viedni 1977. „Pre mňa bol titul so Slovanom vzácnejší ako tie z majstrovstiev sveta. Dokázali sme, že i Slováci na to majú. Vďaka úspechom sme si s bratmi boli vedomí vlastnej pozície a sily voči režimu. Nebolo len tak ľahké niekoho odstaviť a ublížiť mu. Hrali sme veľký hokej a v očiach sveta sme boli stále iba amatéri. Pritom som ako vysokoškolák mal asi tri výplaty a podmienky lepšie než mnohí ministri, lebo režim klamal, kde sa dalo. V spoločnosti napredovali rýchlejšie tí, ktorí vstúpili do strany. Ja som nechcel zapredať sám seba.“
Hokej mu umožnil cestovať do zahraničia a porovnávať svet. „Bola to škola života. Iba som sa smial, akých blbcov z nás robia doma. U nás boli pred obchodmi šóry a prázdne police. Človek musel prosiť a podplácať. V zahraničí bolo všetkého dostatok, ‚špinavý zahnitý kapitalizmus‘ ľuďom umožnil vyvážať sa na drahých autách. My sme mali wartburgy, trabanty a moskviče. Človek sa o tom presvedčil na vlastné oči a úprimne Západniarom závidel. Keď som začínal s hokejom, normalizácia začala pritvrdzovať.“
quebec, zem zasľúbená, cesta do nej strastiplná
Prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia znamenal prelom i v živote úspešného hokejistu, laureáta Zlatej hokejky pre najlepšieho hráča ČSSR 1980. Emigrácia z východného bloku pritom nebola z dlhodobého hľadiska plánovaná. „Ponuky prichádzali od Kanadského pohára 1976. Všetky som odmietal. Mal som privilegovaný život asi ako málokto vo vtedajšom štáte. Žil som s vedomím, že ilegálne opustiť hranice by nehorázne ublížilo rodine. Zlom nastal kvôli konfliktu s vedením Slovana. Všetci hráči do jedného sme podpísali petíciu, že nechceme trénerov na čele s Ladislavom Horským. Kabínu som obehol ja, ale spravil som len to, čo bolo u každého hráča jednoznačné a k čomu nás vedenie vyzvalo – že náš názor treba dať na papier. Následne sa jednota kabíny naštrbila. Chytili sa eštebáčikovia, ako boli vtedy mladý Rusnák a mladý Pašek. Predvolali si ma funkcionári, bol tam aj nejaký plukovník. Budeš robiť to, čo ti my povieme a čo tréneri povedia, alebo si skončil v reprezentácii! Na ten moment nikdy nezabudnem. Akoby mi niekto prebodol srdce, a to rozhodlo o všetkom. Tento príbeh sa odohral niekedy v máji-júni 1980 a odišli sme v auguste.“
Príležitosť sa naskytla počas turnaja európskych majstrov v rakúskom Innsbrucku. S výpravou Slovana sa už Peter ani jeho mladší brat Anton do Bratislavy nevrátili. Staršieho Mariána o pláne informovali až v dejisku turnaja. V tom čase mal tri deti, a tie si komunisti pri jeho cestách do zahraničia nechávali doma ako poistku pred prípadným útekom. Do poslednej chvíle nebolo nič isté a situáciu komplikovalo i pokročilé tehotenstvo Petrovej manželky. Navyše, Stanley, ako znela prezývka Antona, sa kvôli nedorozumeniu nenachádzal na dohodnutom mieste; „našiel“ sa náhodou počas nočnej jazdy autom v uliciach Innsbrucku. To už boli v Rakúsku zástupcovia klubu NHL Quebec Nordiques, ktorí tam prileteli okamžite po Petrovom telefonáte a za pochodu vybavili všetko, čo bolo potrebné na odchod bratov Šťastných do Kanady. „Quebec sa mi strašne páčil. Hrali sme tam pred pár rokmi Kanadský pohár proti Švédom. Rozhodla i poloha mesta vzhľadom na cestu do Európy a enormný záujem klubu, aby nás získal.“
Po dramatickom odlete z viedenského letiska, ktorý sprevádzali policajné manévre, a po medzipristátí v Amsterdame až v lietadle za oceán uveril, že emigrácia vyšla. Správa o nej sa dostala na prvé miesto hlavného večerného spravodajstva kanadskej televízie. Nasledovala neľahká adaptácia a túžba dostať za oceán i brata Mariána. Komunistický režim sa na ňom kvôli úteku Petra a Antona pomstil: „Spravili z neho niktoša. Začali ho sledovať, zakázali mu hrať hokej. Nikto sa s ním nechcel stretnúť, lebo každého hneď predvolali. Deptali ho mentálne aj spoločensky, našťastie to netrvalo dlho. V máji ďalšieho roku, to som bol práve s manželkou Darinkou v Las Vegas, som dostal jeden z najkrajších telefonátov v živote – že Marián je vo Viedni a príde so ženou a deťmi do Kanady.“ Podarilo sa mu to trasou cez Maďarsko a Juhosláviu, bratské hokejové trio mohlo opäť strieľať góly v jednom útoku. O svojich kvalitách však muselo nanovo presvedčiť.
na hokejovom výslní
V tej dobe totiž v NHL nehrávalo veľa Európanov. „Pre domácich hráčov sme boli stealers of job – zlodeji zamestnaneckých príležitostí a dávali nám to v zápasoch najavo. Boli sme pre nich terče, ale chápal som to. Ak má hrávať cudzinec, nech je lepší a nech ukáže svoje kvality. Kustód mi na ľavačku vyrobil špeciálny chránič, lebo som zvykol unikať po pravej strane klziska a ruku som mal od súperov modrú a zelenú. Dnes, čo sa píska, to je basketbal. Niekto sa vás dotkne – faul! Keď vás držal protihráč a vy ste korčuľovali ďalej a jeho za sebou ťahali, volali sme to vodné lyžovanie. Hneď v prvom zápase v Calgary som pochopil, že sa nedá spoliehať na rozhodcov. Kent Nilsson mi dal háčik v našom pásme, zobral puk a dal gól.“
Trojica Šťastných zvykla v drese Slovana hrať spolu. Vo frankofónnom Quebecu to však nebolo v začiatkoch samozrejmosťou. „Mali sme trénera, ktorý vyťahoval zostavu z klobúka. Tri dni na nej pracoval a potom ju rozhádzal po prvom striedaní. Išiel ma trafiť šľak. Skôr či neskôr sme sa ale s bratmi presadili v jednej lajne.“
Peter vynikal dobrým prehľadom, časovaním, periférnym videním a predvídavosťou – to všetko ho odjakživa predurčovalo na pozíciu centra. Ešte ako nováčik v premiérovej sezóne za Slovan dosiahol v priemere bod na každý zápas, pričom v tom čase sa rátala iba prvá asistencia, nie dve, ako je to v súčasných pravidlách. Medzi pamätnými zápasmi za mužstvo Quebecu vynikli bodové explózie proti Vancouveru a Washingtonu. „Keď má človek minimum očakávaní, hrá najlepšie. V týchto dvoch po sebe idúcich zápasoch sme s bratom Antonom dali dokopy štyri hetriky a dvadsaťosem kanadských bodov.“
Veľkú rivalitu sprevádzali duely proti Montrealu. „Bolo to na život a na smrť. Kvôli našim hromadným bitkám, keď sa vyprázdnili obe striedačky, zmenilo vedenie súťaže pravidlá. Vyradiť Montreal v play-off sérii znamenalo niečo ako vyhrať Stanley Cup. Podarilo sa mi rozhodnúť divízne finále v siedmom zápase na ich ľade gólom v predĺžení. Tisíce ľudí na nás čakali o pol štvrtej ráno v Quebecu. Odvtedy viem, čo znamená double-parking. Autá parkujú vedľa seba paralelne tak, že sa nemôžete pohnúť,“ spomína s úsmevom.
Podobne vybičovaný siedmy zápas série play-off odohrali bratia Šťastní aj proti Bostonu. „Keďže angličtina nepozná meno Marián – znie, akoby bolo zložené zo ženských mien Mary a Ann – domáci prišli s transparentom ‚Stastny sisters‘. Pre chlapa a hokejistu nie je väčšia urážka, ako keď ho nazvú dievčaťom. ‚My vám dáme dievčatá!‘ povedali sme si. Väčšou urážkou je už iba to, ak vás tie ‚dievčatá‘ porazia, a tak i bolo.“ Za takéto výkony a množstvo ďalších z 80. rokov si mesto Quebec v roku 2019 uctilo trio bratov odhalením ich súsošia pred novou modernou arénou v Quebec City.
k naplneniu modlitieb chýbalo už iba slobodné Slovensko
Rýchlosť informácií vzhľadom na vzdialenosť a nepriateľské spoločenské zriadenia nebola v porovnaní s neskorším obdobím závratná. Napriek tomu emigranti dianie v domovine sledovali. „Dostali sa k nám články, vraj si bratia Šťastní mysleli, že budú mať chlieb s maslom natretý z obidvoch strán. To bolo, keď sme v NHL vstúpili do štrajku. Inak mali v Československu zakázané o nás písať. Raz za rok-za dva vyšiel negatívny článok, napríklad keď brat Marián organizoval Sviečkovú manifestáciu. Pripravovala sa vo veľkej tajnosti, no eštebáci rýchlo zistili, odkiaľ vietor fúka a kto je za tým. V kostoloch mali všade svojich ľudí, hlásičov a pisálkov.“
Marián vtedy hokej na profesionálnej úrovni už nehral a ako podpredseda sa angažoval vo Svetovom kongrese Slovákov. Úlohou zorganizovať Sviečkovú manifestáciu ho poveril predseda kongresu Štefan Roman. Peter si naňho spomína: „Úžasná osobnosť. Nemal štipku strachu! V Kanade ho poznali ako Uránového cára. Bol nenormálne bohatý a vplyvný človek, pritom veriaci a miloval svoju vlasť. Komunisti sa ho strašne báli. Síce sa ich pádu nedožil, ale viem, že dostal Slovákov na mapu. Štefan Roman mohol byť prvý postkomunistickým slovenským prezidentom.“
V zámorí existovalo aj iné krídlo slovenskej politickej reprezentácie združené okolo bývalých činiteľov Demokratickej strany (DS) Jozefa Lettricha či Martina Kvetka. Petra Šťastného však ich čechoslovakistický program neoslovil. Trenice medzi oboma národmi sa podľa neho dali odstrániť len rozdelením krajiny. Prv, než k nemu došlo, na politickej scéne dospela situácia k Nežnej revolúcii.
„Všetko som to vnímal a strašne som bol nahnevaný. Doma panoval alibizmus. Pýtal som sa: načo čakáme?! V Sovietskom zväze bola perestrojka, okolo Maďari, východní Nemci, všetci urobili obrovský pokrok za slobodami, a u nás stále komunizmus. ,Konečne!´ vravel som si, keď to prišlo. Síce ako s krížikom po funuse, ale, chvalabohu, prišlo. Len dodnes je strašne veľa otáznikov, rôzne konšpirácie. Eštebáci to určite spoluorganizovali, lebo v tom videli jedinú možnosť, ako prežiť a udržať si mocenský vplyv. Neurobili sa absolútne čistky. Ale či to bolo vôbec možné? Kopec otvorených otázok. Čo prišlo potom, bolo v mnohých prípadoch horšie ako to, čo bolo predtým.“
Peter Šťastný do Európy pricestoval v lete 1990. Napriek zmene režimu v rodnej krajine neuvažoval o presťahovaní sa. Rozhodla rodičovská túžba poskytnúť potomstvu to najlepšie. „U nás v rodine si úžasne vážime vzdelanie a výchovu detí. Dať ich do postkomunistických škôl? Pre ich rozvoj a potenciál by to nebola najlepšia voľba.“
Následné rozdelenie Česko-Slovenska považuje za Božiu vôľu. „Len ma mrzí, že za tým stáli eštebáci, komunistické nomenklatúry a Mečiar. Tomu človeku som neveril od samých počiatkov. Zahraničným Slovákom hral na národnostnú strunu, obracal kabáty. Bol komunista, eštebák, federalista, konfederalista, nacionalista. Tam nemôže byť nič dobrého.“
Napriek tomu Peter Šťastný už vtedy tvrdil, že vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi budú lepšie po rozdelení štátu. „Prestali výhovorky a každý sa snažil svoje veci riadiť najlepšie. Federácia v šesťdesiatom ôsmom bola len pro forma. Všetky rozhodnutia sa naďalej robili z Prahy a tie veľké z Moskvy. Problém bol teraz dostať Slovensko do historickej Európy.“ Hokej sa javil ako skvelá príležitosť.
odkaz Lillehammeru
Rozdelenie štátu pripravilo pred novovytvorenú hokejovú reprezentáciu obrovskú výzvu. Administratívnym rozhodnutím sa za nástupcu federálnej reprezentácie považovala tá česká, ktorá si uhájila príslušnosť v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Slovenské družstvo čakal boj v najnižších priečkach medzinárodného rebríčka. „Bola to výzva nielen hokejová, ale i politická. Blížili sa zimné olympijské hry (ZOH) a mňa zaujímalo, že na tomto vrcholnom podujatí nikdy nehral nikto z C-kategórie. Urobil sa obrovský kus práce, lobovalo sa v Európe i v Amerike, len aby nám bolo umožnené hrať kvalifikáciu.“
Hlasovanie dopadlo tesne v prospech tejto možnosti. Slováci si na špeciálnom turnaji v Sheffielde zabezpečili miestenku do hlavnej olympijskej súťaže v nórskom Lillehammeri. Dres si ešte stihol obliecť aj Petrov brat Anton. „Musel som ho presvedčiť, lebo bol už rok v hokejovom dôchodku. ,Ja ťa potrebujem a Slovensko ťa potrebuje,‘ hovoril som mu. V Sheffielde sa stal naším najlepším hráčom.“
Na samotnej olympiáde sa predstavil už iba Peter. „Bola to obrovská príležitosť ukázať sa pred svetom! Základnú skupinu v konkurencii Kanady, Švédska, USA a ďalších sme vyhrali. Mužstvo z C-kategórie! Boli sme tam ako Popoluška.“ Spanilú jazdu zastavila až štvrťfinálová prehra po predĺžení s Ruskom. „V kľúčovom zápase nám chýbali skúsenosti. Bol to dôsledok predošlej doby, keď Slovákov v spoločnej reprezentácii s Čechmi nikdy nehralo veľa. S troškou šťastia sme sa mohli vrátiť s medailami. Ale účinok bol nenormálne silný. Keď som hrával ja, na štadión chodili študenti a robotníci. Zrazu bol každý na Slovensku hokejovým expertom vrátane babičiek v obchode.“
Šport, politika a národná otázka sa v podobe vystúpenia reprezentácie na ZOH v Lillehammeri 1994 snúbili vo vzácnej zhode. Bola akýmsi symbolickým vyvrcholením túžob samotného Petra Šťastného. „Úžasne ma motivovala vlasteneckosť, vždy som chcel byť príkladom pre ďalších, aby pochopili a videli, že Slovák je taký istý ako ktokoľvek iný. Aj Slováci sa dokážu presadiť v tej najťažšej konkurencii kdekoľvek vo svete, záleží len na nás. Treba si to vybojovať. Existovali všelijaké nálepky ako ‚butatót‘ či ‚blbej Slovák‘. Dnes máme rovnocennú stoličku v Bruseli, New Yorku, kdekoľvek. V porovnaní s tým, čo tu bolo pred sto rokmi, je to úžasné napriek veciam, ktoré nevyzerajú perfektne. A samozrejme, je potrebné ďalej napredovať a odovzdať to. Veď ja som to osobne a príkladne odovzdával našej hokejovej reprezentácii, kde som pôsobil šesť rokov, z toho päť ako generálny manažér. Vedel som, na čo máme, a v tomto duchu som hráčov vyberal a ovplyvňoval celý tím. Odmenou bolo zlato, striebro a bronz, ktoré spečatili Slovensku pevné miesto na špici svetového hokeja. Osobne som sa však viac ako z medailí tešil z faktu, že na OH v Turíne sme išli ako tretí nasadení, čo vychádzalo z výsledkov za posledné štyri roky. Teda žiadna náhoda! Tiež už niekoľko rokov sa hovorilo o silnej sedmičke, a nie šestke ako dnes. Samozrejme som už začal vadiť komunistom a eštebákom na čele s J. Širokým, ktorý ma ako prezident SZĽH z reprezentácie po olympiáde odstavil.“
Keď sa spätne obzerá za cestou, ktorú má za sebou, nedá mu neskonštatovať: „Mal som požehnaný život, keď sa v krátkom historickom kontexte naplnili túžby národa aj moje sny. Dlho som sníval o slobodnom zvrchovanom Slovensku, ktoré je pevnou súčasťou EÚ. Obdobie vlády Mečiara nás ale vylúčilo z procesu vedúcemu k jej členstvu, a to ma motivovalo prispieť ku zmene. Vo volebnej kampani 1998 som obetoval, čo sa dalo. Čas, úsilie, prostriedky i svoju reputáciu. Na mítingoch, v rádiách, televízii som pomáhal lídrovi opozície M. Dzurindovi poraziť skorumpovaný a nebezpečný mečiarizmus. Podarilo sa a otvorili sa dvere do NATO aj EÚ. Keď ma občania Slovenska odmenili víťazstvom ako lídra SDKÚ vo voľbách do Európskeho parlamentu, bola to obrovská pocta, ale aj zodpovednosť. V tomto duchu som slúžil 10 rokov v Bruseli a Štrasburgu. Bolo to vždy a všade len s pocitmi seberovného. Dnes mladí ľudia nemajú šajnu, aký luxus žijú v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami. Najdôležitejšie je mať hodnoty. Ľudia vždy budú ľuďmi, ale myslím si, že každý je dobrý. Len sa nechávame strhávať pokušeniami. Ak už nič iné, treba rokmi overené múdrosti aspoň rešpektovať, učiť sa z histórie, mať sny a bojovať za nich. Židovsko-kresťanská kultúra, na ktorej stojí západný svet, je dobrou základňou, dá sa na nej budovať čokoľvek,“ uzatvára.
(1) LANGR, Michael/nhl.com: https://www.nhl.com/sk/news/stan-mikita-a-peter-st... 26.4.2020
Autormi textu sú Filip Pavčík a Robert Hric
Príbeh pamätníka sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.