mohol by byť venovaný pamiatke troch ilúzií: 1. ilúzii o tom, že sen o slušnosti zostane snom vďaka politickým elitám, 2. ilúzii o tom, že krízy sú pohromy, ktoré prichádzajú a odchádzajú, 3. ilúzii o tom, že vďaka zdieľaniu sme schopní učiť sa z vlastných chýb.
Osobne som veril, že voľby začiatkom roka 2020 prinesú zásadnú zmenu spoločenskej atmosféry. Veril som tiež, že historické resentimenty vytvoria systém včasného predvídania spoločenských nestabilít. A napokon som veril, že možnosti zdieľania, ktoré nám ponúkajú ICT, povedú k upevňovaniu kolektívnej pamäti a kultivácii aktuálneho rozhodovania. Mýlil som sa.
„Súčasne verím, že definitívne víťazstvo je naše, ale: slová ‚definitívne‘ a ‚víťazstvo‘ treba chápať existenciálne a individuálne.“
V kontinuite politických reprezentácií moci je zápas o slušnosť v politike trvalý. V kontinuite politických ideológií (v pozadí bol vždy ten istý primitívny nacionalizmus) je poznanie, že „šťastné zajtrajšky“ neexistujú, existuje iba cesta džungľou, ktorá je krásna a zároveň nebezpečná. A kolektívna pamäť sa formuje najmä cez „kmeňové“ legendy, mýty, symboly a rituály.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.