Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pavel Drechsler: Detstvo prežil v gete, mladosť v kibuci

.sandra Polovková .post Bellum .spoločnosť

Pamätník spomína na udalosti počas druhej svetovej vojny, ktoré vtedy pozoroval ešte naivnými očami. Hovorí svoj životný príbeh mapujúci cestu z Hlohovca až do Kiryat Haim v Izraeli.

Pavel Drechsler: Detstvo prežil v gete, mladosť v kibuci archív P. D. Pavel Drechsler

pavel Drechsler sa narodil v nemocnici v Trnave 10. septembra 1935 ako druhé dieťa manželom Alexandrovi a Elene Drechslerovcom. Jeho brat Juraj Dreschler bol o 4 roky starší. 

Alexander Drechsler mal korene v Hlohovci, kde obchodoval so strižným tovarom. Pochádzal zo siedmich súrodencov, bratov a sestier, z ktorých vojnu prežila len jedna sestra. Elena Drechslerová, rodená Mullerová, pôvodom z Galanty, bola žena v domácnosti. Mala deviatich súrodencov, taktiež bratov a sestry. Vojnu prežila len ona s jedným bratom. 

Väčšinu Pavlovej rodiny odviedli Nemci a gardisti do táborov. Pavel doteraz nevie, kde zomreli. Spomína, že niektorých zobrali na začiatku roka 1941. V tej dobe si ešte písali listy. Alexandrova sestra opisovala svoju situáciu v inotaji. Pavel spomína, ako v liste čítali, že „nemajú Goldmana“ čím mysleli, že sú v zlej situácii, lebo vedeli, že Goldman bol pekár. To bolo všetko, čo o nich vedeli.

nikto neprežil

V Hlohovci sa nachádzala židovská komunita. Alexander sa s veriacimi stretával pravidelne: „Do kostola môj otec išiel každú sobotu, bolo to také kultúrne stredisko,“ okrem iného, robili tam i veľké obchody. Pavel však vraví, že jeho rodina bola moderná. Pamätá si, ako prvú triedu navštevoval v Hlohovci. V tom čase mu odviedli otca. „Prišiel nejaký kamarát môjho otca, kresťan. Povedal mu: Nebuď doma, lebo dnes v noci ťa prídu zobrať!“ Elena ho preto poslala do židovskej nemocnice v Nitre, kam za ním odcestovala celá rodina. 

„Celú nemocnicu aj s doktormi a tiež kresťanmi, ktorí tam pracovali, zobrali tiež do Auschwitzu. Nemci povedali, že tam je židovská zvláštna choroba. Všetkých treba zobrať. A môjho otca tiež zobrali,“ a viac ho nevideli. O tridsaťdva rokov neskôr Pavlov brat Juraj navštívil izraelský pamätník obetí a hrdinov holokaustu Jad va-šem, kde sa pýtal na otca vo viere, že ešte žije. Ukázali mu tam, ktorým vlakom ho poslali do tábora. Cesta z Nitry do Auschwitzu mala trvať kvôli zastávkam dva týždne. Keď sa vlak dostal do cieľa, z osemdesiatich deviatich ľudí z vagónu, v ktorom bol i Alexander, vyšli von iba traja. Ostatní boli mŕtvi.  A tí traja, ktorí stáli na nohách, išli do krematória. Alexander neprežil.

„Deti medzi mŕtvymi telami hľadali ľudí, ktorých by mohli poznať. Pavel poznamenáva, ako na jednom mieste ležalo desať až dvanásť ľudí uložených na sebe. “

Po deportácii Alexandra sa Drechslerovci presťahovali do Galanty. Kontaktovali sa preto s človekom, ktorého vyplatili, aby im povedal, za kým tam majú ísť. Bola to Elenina galantská pobožná časť rodiny. Po ich príchode Pavlov strýko upozornil Elenu, že potrebujú legitimácie. Preto ju zobral na mestský úrad, kde niekomu dali peniaze a povedali, že Elena prišla z Budapešti s dvomi deťmi a že ju vo vlaku o všetko okradli. Na základe toho rodina dostala doklady. Keď sa pýtali na Pavlovho otca, povedali, že deti otca nemajú, spoliehajúc sa na to, že Budapešť je veľké mesto.

V Budapešti žili tri roky, od 1942 do konca vojny v 1945. Keď v 1944 prišli Nemci, prebývali tam v gete. Pavel podotýka, že v tom období bol žiakom tretej triedy v ješive, kde čítal Tanach v preklade do jidiš: „Ja som nevedel jidiš, tak som nerozumel, čo tam je. Som tam sedel a nevedel, čo tam je.“ Rodina odišla do židovskej nemocnice, kde sa v tom čase nachádzalo až toľko ľudí, že museli spávať na schodoch. Strávili tam dva týždne až do chvíle, kým ich gardisti odvliekli do geta. Pavel spomína na moment, keď vyšli von z budovy a začuli výstrely. Boli to ľudia zo sionistického odboja, ktorí strieľali zo strechy nemocnice. Uvádza, že zachytil zvuk dvoch-troch striel.

detské hry v gete

Drechslerovci v budapeštianskom gete strávili deväť mesiacov od 1944 do marca až apríla 1945. Pavel život v gete nevnímal ako nebezpečný, bol ešte dieťa. Dni trávil hraním sa v uliciach s inými deťmi, s osem- až desaťročnými kamarátmi. „Stále sme boli hladní. Na to sa ja pamätám!“ Jedno ráno jeho brat Juraj vstal a povedal mame, že ide nájsť nejaké jedlo. Vtedy ho tri dni nikto nevidel. Vrátil sa zbitý a roztrhaný. Nikdy nepovedal, čo sa mu stalo. 

Juraj bol vo veku, keď už vedel, čo sa dialo a chápal celú situáciu. Na rozdiel od mladšieho Pavla. Ten si však okrem hry či hladu pamätá aj ulice, na ktorých ležali mŕtvi ľudia, na priestor, v ktorom ľudia stále zomierali. „Tri až štyri mesiace bombardovali Nemci, Rusi, všetci bombardovali.“ Deti medzi mŕtvymi telami hľadali ľudí, ktorých by mohli poznať. Pavel poznamenáva, ako na jednom mieste ležalo desať až dvanásť ľudí uložených na sebe. Počas zimy nebolo miesto v uliciach, kde by mohli byť telá pochované. „Potom prišli Rusi, tak to už bolo dobré. Ale celé tri roky, čo sme boli v Budapešti to bolo veľmi ťažké, lebo mamka nemohla pracovať, nemohla nič, lebo by sa vyzradilo, že nie je Maďarka.“  

V Budapešti však neboli sami – mali tam vzdialenú rodinu Lajtnerovcov, ktorých aj kontaktovali. Z Pešti prechádzali cez reťazový most do Budy, kde žila majetná Elenina sesternica. Vlastnila továreň na žiarovky. Jej manžel vyrábal lampy, ktorých mali v dome, podľa Pavlových spomienok, jednu celú plnú miestnosť.

Príbuzní v núdzi teda navštívili dom Lajtnerovcov v zámožnej štvrti Budy. Pavel si ho pamätá ako vysokú stavbu so zamestnaným personálom. Dvere im otvorila slečna, ktorá tam vtedy pracovala. Usadila ich a nechala ich čakať, pokiaľ k nim prišiel „pekne oblečený“ pán. Ten sa rozprával s Elenou a dal jej peniaze so slovami, aby sa viac nevracala, pretože to pre neho nie je bezpečné. Návšteva sa ukončila a počas toho, ako prechádzali cez most nazad, Elena plakala kvôli „zlej rodine“. 

Po vojne a bombardovaní mosta sa do domu vrátili, aby zistili, kto z príbuzných prišiel naspäť do Budy. Voda v Dunaji bola zamrznutá, tak sa na druhú stranu brehu dostali po ľade. Tam bolo všetko uzavreté. Keď Elena kričala priezvisko rodiny, ozvala sa neznáma suseda, ktorá prezradila, že všetkých Lajtnerovcov deportovali a nikto z nich sa nevrátil. Zotrvala tam iba slečna, ktorá u nich pracovala a strážila ich dom – tá tam ostala i bývať. Tak sa vrátili späť a Elena opäť plakala, tentokrát však kvôli tomu, že sa nikto nevrátil.

koniec vojny

Dva dni pred koncom vojny sa Juraj necítil dobre. Ležal v pivnici, malej miestnosti, kde bolo tridsať až štyridsať ľudí. Elena mu chcela priniesť nejaké jedlo a vodu. Sneh bol špinavý, teda nepoužiteľný. Preto išli k bráne geta, kde ležali traja nemeckí vojaci. Pavel si jedného z nich pamätá ako veľmi mladého, ktorému jeho veľkú čiapku na hlave držali iba uši, odhadom pätnásťročný chlapec. 

Najstarší vojak povedal Elene, že nemôže prejsť na druhú stranu k vode, pretože Rusi boli veľmi blízko. Tak poslali mladého vojaka po vodu. Ešte v tú noc ruské jednotky okupovali celé geto. Ráno, keď Pavel vstal a vyšiel von, zbadal troch Nemcov mŕtvych.

„Po vojne Pavel pokračoval v piatej triede. Predošlé okolnosti spôsobili, že zabudol slovenčinu a vysvedčenie dostal s hodnotením dostatočný s poznámkou od riaditeľa „inteligentné decko, ale nevie slovensky“. “

Z Budapešti sa Drechslerovci vrátili na miesto, kde predtým prebývali. Bol to malý dom, v ktorom sa Pavel s kamarátmi hrával na dvore. Chlapci zbierali pušky a iné zbrane uložené na hroboch mŕtvych vojakov. Spomína, ako raz za nimi prišiel ruský vojak na bicykli a označil miesto číslom domu. Deti zbrane odložili a o dve-tri hodiny prišiel džíp so štyrmi Rusmi, ktorí Elenu upozornili, že videli deti so zbraňami. Tá sa s nimi dohovorila po slovensky. Navyše, veliteľ Rusov bol žid a rozprával jidiš. Vravel, že sú tam dvadsiati vojaci a každý deň dostávajú stravu. „Tak každý deň som išiel s mamkou s takým čajníkom a všetko, čo zostalo od tých Rusov, čo oni nemohli jesť, tak sme zjedli.“ 

hľadanie domova v Hlohovci

Po roku 1945 sa rodina vrátila do Hlohovca. Stretla sa tam so susedou, ktorá prezradila, že po ich odchode bol celý ich majetok rozpredaný. Jediné, čo zostalo, bol preukaz totožnosti Alexandra Drechslera, ktorý táto suseda našla ležať na zemi. Ten uchovávala tri roky a dala ho Elene. Po 1992 sa Pavel vrátil do Hlohovca. Vedel len, že táto suseda bola žena stolára. Chcel sa jej poďakovať, no nenašiel ju.

Po vojne Pavel pokračoval v piatej triede. Predošlé okolnosti spôsobili, že zabudol slovenčinu a vysvedčenie dostal s hodnotením dostatočný s poznámkou od riaditeľa „inteligentné decko, ale nevie slovensky“. Zmienil sa, že v Hlohovci sa zdržiaval v sionistickom hnutí Hashomer Hatzair, v ktorom sa učil čítať a rozprávať hebrejsky. Spomína, že aktivity hnutia v tom čase boli legálne, lebo vedel, že počas vojny rozdávali falšované papiere. 

Okrem toho v tomto období strávil čas spoločne s ďalšími deťmi v Tatrách na mieste, kde americká spoločnosť darovala peniaze. Spomína, že mu vtedy bolo veľmi dobre. Učil sa v Poprade na gymnáziu. No tá škola sa mu nepáčila aj kvôli tomu, že chodil pešo kilometer na stanicu. Prežil tam jeden rok.

Elena sa medzitým v Hlohovci stala spolumajiteľkou obchodu so strižným tovarom. Hoci sa mu darilo, necítila sa dobre. Išla sa na mestský úrad informovať, kam predali jej majetok. Byt, v ktorom pred vojnou rodina Drechslerovcov bývala, síce nebol ich, ale nábytok v ňom áno. 

Na úrade Elene povedali, do ktorej dediny jej majetok predali. Vzala voz s koňmi a rodina išla do dediny vzdialenej niekoľko kilometrov od Hlohovca. Tam počkali, kým sa zotmelo, a v dedinke, ktorú tvorila iba cesta s domami po jej stranách, sledovali cez obloky, v ktorých izbách stojí rodinný nábytok. Elena do domov vošla, ukázala na veci, ktoré boli jej. „Tí sedliaci mali normálny rozum! A vrátili nám všetko! Moja mama prišla do Izraela, všetok nábytok priniesla sem,“ dedinčania nechceli za zariadenie žiadne peniaze a Pavel doteraz uchováva menšie kusy z tohto nábytku u seba doma.

prísľub nových začiatkov na Blízkom východe

Pavlova rodina postupne emigrovala do Izraela. V roku 1948 ako prvý odišiel Juraj, o rok neskôr štrnásťročný Pavel. Elena na Slovensku zlikvidovala celý obchod a za deťmi odišla v 1950. Do Izraela so sebou priniesla veľký kontajner, v ktorom bol celý jej majetok. „Raz nám zobrali, teraz im nenechám nič! Moja mamka bola veľmi silná.“ Cesta prebehla u Pavla veľmi dobre. V rámci nej strávil mesiac v Bari v Taliansku, odkiaľ sa týždeň plavil na lodi do Izraela. Išiel do kibucu, na ktorý spomína ako na najkrajšie roky svojej mladosti. Bolo tam asi štyridsať ľudí z Československa tvoriacich spoločnosť mysliacu na budúcnosť, ktorá o minulosti nehovorila. Mali tam veľa jedla, učili sa a pracovali. Spoznal sa s kamarátmi z Humenného, Prostějova či Prahy. Všetci štyridsiati Česi a Slováci sa stretávali každých desať rokov. Naposledy sa stretli piati, ktorí ešte žijú. Juraj išiel do iného kibucu Ma’anit, kde boli taktiež Slováci.

Elena v Izraeli pracovala s deťmi v nemocnici. Ako štyridsaťročná sa spoznala s Hermanom Kirschom, Nemcom, ktorý nebol nikdy ženatý. Štyri roky pôsobil v anglickej armáde, po vojne mu nič neostalo. Kúpili si dom. Herman napokon prijal veľa peňazí ako odškodnenie z Nemecka. Vzali sa a Pavel spomína: „Pre mňa bol ako otec. Ako správny otec. Veľmi dobrý človek, bol to veľmi dobrý človek.“

Neskôr Pavel pôsobil tri roky v izraelskej armáde, kde sa mu podľa jeho slov páčilo. Dosiahol tam hodnosť samal rišon – štábny seržant. V činnostiach pre armádu pokračoval prácou automechanika, ktorú vykonával každý rok tridsať-štyridsať dní do svojich päťdesiatich dvoch rokov. Neskôr mal garáž. V kibuci bol aj počas vojny. Slúžil blízko Bejrútu aj v Suezskom prieplave. „Ja sa nebojím smrti, ja som videl toľko...“ hovorí.

Ako dvadsaťštyriročný sa oženil. Pavlova žena Tamar pochádza z Tel Avivu. Má sedemdesiatdeväť rokov a s Pavlom majú troch synov. Presťahovali sa do Kiryat Haim, kde bývajú od roku 1960 do súčasnosti. Tamar pracovala so starými ľuďmi, poskytovala sociálnu pomoc. O Pavlovom živote vie všetko. „Kto to neprežil, ten to nemôže pochopiť!“ vraví Pavel. 

Zamýšľa sa nad situáciou, keď bol jeho syn povolaný do vojny ako devätnásť-dvadsaťročný, odkiaľ ho poslali do väzenia, pretože nechcel plniť príkazy. Pavlovi volali: „Tvoj syn je u nás, je veľmi zvláštny. Nevieme, čo s ním robiť. Možno v tvojej famílii bol niekto v base a on má z toho také ilúzie. Možno, že ty si bol v base, hovorí mi tá pani. Ja hovorím: ja som nebol v base. To je normálne, keď on nechce byť v base! To je normálny človek!“ Argumentovali, že väzenie sa obvykle vojakom páči, pretože to je pre nich ľahký život. Nerozumeli preto emóciám Pavlovho syna. „Ja som bol v gete! To je ako basa!“ mysleli si, že sa bojí basy kvôli Pavlovym skúsenostiam.  

Rodina Drechslerovcov postupne žila na rôznych miestach v Izraeli. Elena bývala v Haife, Juraj žil v Tel Avive. Keď sa Herman chcel vrátiť do Nemecka na návštevu, Elena mu podľa Pavlových slov povedala, že „kým žije, jej noha do Európy nevstúpi!“ Nikam teda nešli. V 1970 Pavla v práci poslali do Talianska. Keď to oznámil mame, len odvetila: „Cestuj, ale do Nemecka – neísť!“ Na Slovensko sa Pavel vrátil až po matkinej smrti.

 

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite