takto položená otázka síce zaznieva, no mne pripadá rovnako nezmyselná, ako pýtať sa, načo vyplával Kolumbus do Ameriky. Alebo načo Einstein počítal svoje rovnice o relativite. Načo je nám akýkoľvek základný výskum? Lebo aj výskum vesmíru je základný výskum. Rovnaký, aký existuje v medicíne, biológii, ale aj v klimatológii či geológii. Odpoveď je jednoduchá: Nevieme.
Nevieme, na čo nám bude dobré poznať svoje okolie, aké benefity ľudstvo získa, keď bude niekoľko ľudí trvalo žiť 400 kilometrov – alebo 400-tisíc kilometrov – nad Zemou. Skúsenosť nám však hovorí, že výsledky takýchto snáh často prekonávajú očakávania. Niektoré veci by sa bez základného výskumu nikdy nepodarili. Niekedy aj bez nezdarov, ktoré prináša. Notoricky známy je prípad penicilínu, ktorý vznikol ako následok kontaminácie Petriho misky vo Flemingovom laboratóriu. A poznáte žlté papieriky Post-It? Iste. Tie vznikli ako následok nepodarenej snahy vyvinúť super silné lepidlo. Snaha nevyšla, ale vzišlo z nej lepidlo, ktoré je možné opakovane prilepovať a odlepovať. Slovami klasika: A přitom taková blbost…
John F. Kennedy to vo svojom prejave na Rice University v Houstone povedal presne: Načo liezť na najvyššiu horu? Načo letieť cez Atlantik? Odpoveď Edmunda Hillaryho, prvého človeka na Evereste, na otázku, prečo tam liezol, bola presná: „Lebo tam je.“
Lietame do vesmíru, lebo tam je. Tak ako sme nasadli na prvú loď a vyrazili do neznáma, tak ako sme vymysleli lietajúce stroje, sadli do nich a vzniesli sa k oblohe, tak ľudia vyleteli do vesmíru, pristáli na Mesiaci a chcú ísť ešte ďalej. Je to rovnaká zvedavosť, túžba po objavovaní ako tá, ktorá viedla našich predkov k tomu, že začali používať oheň. Vysmievať sa z nej, alebo spochybňovať jej motiváciu je prejavom cynizmu.
Je tu aj druhý dôvod, prečo do vesmíru lietať musíme. Pred 66 miliónmi rokov sa stala vec, vďaka ktorej tu zrejme vôbec sme v takej podobe, akú poznáme. Asteroid s veľkosťou niekde medzi 11 a 81 kilometrami trafil Zem v oblasti mexického Yucatánu. Vytvoril 100 kilometrov široký a 30 kilometrov hlboký kráter. Pri dopade sa uvoľnila energia, ktorá bola približne stomiliónkrát silnejšia než Cár-bomba, najsilnejšia termonukleárna bomba v dejinách. Výsledok? Na Zemi vyhynulo 75 percent živočíšnych druhov.
Predstavme si, že sa podobný asteroid rúti opäť k Zemi. Že sa to nemôže stať? Kdeže, práve naopak. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k tomu skôr či neskôr dôjde. A my napriek všetkým technológiám nebudeme schopní robiť nič iné ako dinosaury pred 66 miliónmi rokmi. Pozerať sa na vlastnú skazu. Aby to tak nedopadlo, uskutočňujeme vesmírne lety: učíme sa ovládať a zvládať priestor okolo našej planéty. Čím lepšie budeme zvládať a ovládať svoje okolie, tým lepšie budeme vedieť chrániť našu planétu a našu civilizáciu pred zničením. Osídlenie iných svetov k tomu môže prispieť, ale keďže sú dlhodobo závislé od Zeme, nemyslím si, že prioritou má byť kolonizácia iných nebeských telies. Prioritou má byť zvládnutie ciest do vesmíru a pohybu v ňom s čo najefektívnejším pohonom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.