keďže pacienti s vysokým vekom, diabetom, hypertenziou a metabolickým syndrómom majú vyššie riziko ťažšieho priebehu choroby, a dokonca smrti, bolo by čakanie na prirodzené získanie kolektívnej imunity problematické nielen z etických dôvodov. Takže vakcína...
O Edwardovi Jennerovi, kravách a kiahňach netreba hovoriť, hádam si tento príbeh ešte pamätáme zo školskej biológie. Podstatné je uvedomiť si, že na vakcináciu proti mikroorganizmu potrebuje imunitný systém antigén – akúsi vzorku, ktorá mikroorganizmus charakterizuje.
Najčastejšie je to bielkovina baktérie alebo vírusu, ktorá ho charakterizuje, je špecifická a ideálne sa nepodobá na nič, čo máme v našom organizme. Princíp sa zásadne od Jennerových čias nezmenil, ale metódy, ktoré sú k dispozícii, sú neuveriteľné. Podobne je neuveriteľná rýchlosť, s akou odštartoval výskum vakcíny proti SARS2. WHO už registruje viac ako 70 kandidátov, ktoré sa reálne testujú. Na zozname vidno v podstate všetko, čo moderná biotechnológia ponúka.
Najjednoduchší prístup je baktériu či vírus oslabiť alebo inaktivovať, prípadne nájsť iný podobný, ktorý indukuje imunitnú odpoveď, ale nespôsobuje u človeka chorobu. Či je vakcína živá, alebo nie, má dôsledky pre imunitnú odpoveď i pravdepodobnosť nežiaducich účinkov. Ale ani jedno, ani druhé sa nedá bez štúdií jasne predikovať. Christian Drosten, berlínsky virológ, ktorý bol pri popísaní vírusov SARS a MERS a je de facto top svetový odborník na koronavírusy, vyjadril pozitívne prekvapenie, keď sa dozvedel o tom, ako ďaleko vo vývoji vakcíny sú čínski vedci.
Tí aplikovali inaktivovaný vírus už experimentálnym opiciam, ktoré tým dokázali ochrániť pred následnou infekciou. Primitívny spôsob, ale niekedy funguje. Ak by to fungovalo aj u ľudí, bolo by to skvelá správa, lebo množenie vírusu na bunkových kultúrach a jeho inaktivácia je relatívne triviálna, a tak by bolo možné produkovať vakcínu po celom svete vo veľkých množstvách.
Každý dnes vie, ako koronavírus vyzerá a jeho „pichliače“ sú tvorené tzv. spike proteínom. Nie je prekvapením, že práve tento povrchový proteín je kľúčovým antigénom vakcín založených na aplikácii proteínov vírusu. Tieto sa pripravujú metódami rekombinantnej DNA v kvasinkách, baktériách, či dokonca bunkách hmyzu s využitím genetickej informácie vírusu. No, ale tak ako sa dá vložiť táto vybraná časť genetickej informácie vírusu do iných tzv. produkčných mikroorganizmov, dá sa dodať aj do buniek človeka a to priamo v tkanive, napr. do svalu. Či sa táto informácia dodáva vo forme RNA alebo DNA, to je už len technický rozdiel.
Princíp zostáva v tom, že vírusový proteín je produkovaný následne priamo našimi bunkami. Áno, ide o formu génového transferu, ktorý je síce len krátkodobý, ale urputných odporcov GMO asi sklamem, väčšina nových vakcín je pripravovaná práve pomocou genetického inžinierstva, ináč by sme nemali také skvelé výsledky. V prípade úspechu by však nešlo o prvú široko aplikovanú vakcínu na báze nukleových kyselín. Napr. také lososy sú vakcinované veľmi úspešne práve pomocou DNA vakcíny proti jednej vírusovej infekcii.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.