jedno z najväčších motošportových podujatí v USA je pretek Daytona 500, ktorý je súčasťou šampionátu NASCAR. Každý rok v televízii približne 20 miliónov divákov takmer štyri hodiny sleduje, ako hlúčik áut odkrúži 500 míľ, čiže asi 800 kilometrov po oválnej trati. Hoci krúženie po ovále znie ako úplná nuda, vďaka jazdeniu „telo na telo“ sú predbiehacie manévre časté, havárie dramatické a rozdiely v cieli veľmi tesné.
V NASCAR-e jazdia autá automobilových značiek s prednou maskou, ktorá imituje sériové autá – tento rok Toyotu Supra, Ford Mustang a Chevrolet Camaro. Tieto pretekárske špeciály majú inak veľmi jednoduchý tvar, vyzerajú, akoby ich nakreslilo trojročné dieťa.
Ešte pred pár rokmi vyzerali autá všetkých značiek súťažiace v NASCAR-e dokonca úplne rovnako, líšili sa len znakom na kapote a prednými svetlami – aj tie boli kvôli úspore hmotnosti len nálepky. V roku 2013 však prišla zmena technických pravidiel, vďaka ktorej sa špeciály NASCAR začali aspoň trochu podobať na skutočné autá. Výsledok? Z prieskumu vychádza, že záujem divákov o kúpu niektorého z pretekajúcich áut o polovicu vzrástol.
Pretekárske autá pritom majú s tými sériovými, ktoré jazdia po cestách, spoločné len asi toľko, ako digitálna animácia účinku nosného spreja, zubnej kefky alebo čistiaceho prostriedku v televíznej reklame. Všetko z toho však naozaj pomáha predávať.
osobná vendeta alebo biznis?
Hovorí sa, že rivalita medzi Fordom a Ferrari vznikla v podstate z pomsty. Šéfovia automobiliek Henry Ford II. a Enzo Ferrari v 60. rokoch rokovali o predaji talianskej automobilky Američanom. Nedohodli sa pre podmienku, aby Enzo mohol ostať riaditeľom motošportových aktivít Ferrari. Ford chcel celú automobilku pre seba a Enzo tak z obchodu vycúval.
Po zmarenom obchode si Henry Ford povedal, že Ferrarimu musí vypáliť rybník, a tak začal pracovať na vývoji pretekárskeho auta GT40. Fordov pretekársky špeciál v roku 1966 pretrhol šnúru víťazstiev Ferrari na prestížnych 24-hodinových pretekoch vo francúzskom meste Le Mans. Mimochodom, tieto preteky sa jazdia dodnes a dodnes časti trate slúžia mimo pretekov ako bežné cesty.
Víťazstvo Fordu všetkých prekvapilo. Ku koncu pretekov boli Fordy GT40 na prvých troch miestach a tak krátko pred príjazdom do cieľa autá spomalili a počkali na seba, aby ich trojité víťazstvo vyzeralo dobre aj na fotkách. Tak, ako dnes tento príbeh vyzerá dobre aj na kamere.
Mohlo by sa zdať, že v prípade rivality Forda a Ferrariho išlo len o osobnú vendetu, no Američan vnímal víťazstvá v pretekoch aj ako výhru pre svoj hlavný biznis – predávanie áut. Pre Forda znamenala porážka Talianov na okruhu aj príležitosť zviditeľniť značku.
Tak ako v dnešných pretekoch NASCAR (a vo Formule 1, v rely, v Le Mans...), aj Ford GT40 bol celkom iné auto ako tie, ktoré automobilka predávala v showroomoch. Z modelu GT40 sa vyrobilo dokopy 105 kusov, z toho drvivá väčšina boli pretekárske autá. (Toľko dnes vyrobí jedna fabrika Fordu za jeden deň.) Na celom GT40 bol však najdôležitejší ten znak na kapote, pretože skutočné – hoci celkom iné – auto s rovnakým znakom na kapote si mohli diváci a fanúšikovia potom kúpiť.
Zhruba od polovice 20. storočia sa v automobilovom priemysle zaužívalo porekadlo win on Sunday, sell on Monday – vyhraj v nedeľu, predaj v pondelok. Tak jednoducho vraj pôsobí motošport ako reklama značky pre zákazníkov. Ak drukujeme nejakej značke v pretekoch, chceme si auto tej značky aj kúpiť a jazdiť na ňom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.