Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vladimír Oktavec: Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť

.post Bellum .spoločnosť

Bývalý herec a umelecký šéf trnavského divadla patril medzi tých, ktorí rozšírili myšlienky Nežnej revolúcie do Trnavy. Odmoderoval prvý míting na dnešnom Trojičnom námestí, ktoré sa stalo trnavským symbolom revolučných dní.

Vladimír Oktavec: Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť portrét Vladimíra Oktavca

narodil sa 1. decembra 1951 a pochádza z Martina. Jeho otec František bol kvôli židovskému pôvodu v období Slovenského štátu istý čas internovaný v pracovnom tábore. Po vypuknutí SNP bol redaktorom a hlásateľom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. Po vojne mu umožnili urobiť si doktorát na Karlovej Univerzite v Prahe a neskôr pracoval aj ako tlačový tajomník na Ministerstve obrany u generála Ludvíka Svobodu. 

Po komunistickom prevrate v roku 1948, pracoval už Vladimírov otec v Martine, kde sa v 50. rokoch rozhodla skupina martinských intelektuálov pod vedením Alexandra Hirnera, spracovať prvú slovenskú encyklopédiu: „Encyklopédiu pripravovali vo vydavateľstve Osveta, kde bol môj otec šéfredaktorom. Bol som malý chlapec, keď k nám v decembri roku 1958 pred Vianocami prišli štyria muži. Jeden v uniforme Verejnej bezpečnosti požiadal otca, aby si zobral osobné veci a odišiel s ním. Traja zostali v byte a začali rozsiahlu prehliadku. Prehádzali celý byt, mama nás presúvala z jednej izby do druhej, kde práve neboli, aby sme boli ako tak uchránení od toho šoku.“

chlapec so stigmou režimu

Po vykonštruovanom monsterprocese bol otec spolu s ďalšími piatimi obvinenými v roku 1959 odsúdený na sedem rokov odňatia slobody za trestný čin „podvracania republiky a ľudovodemokratického zriadenia“. Vladimír sa po jeho smrti dostal k vyšetrovaciemu spisu v archívoch Ústavu pamäti národa, kde našiel absurdné argumenty, ktoré slúžili komunistickým vyšetrovacím orgánom k obvineniu otca. „Uvádzalo sa tam napríklad, že v rámci encyklopédie mala mať Elena Márothy Šoltésová väčší rozsah slov než Karol Marx a podobné hlúposti slúžiace na otcovo obvinenie z nepriateľského postoja voči zriadeniu.“

Pre maloletého Vladimíra sa tak začalo neľahké obdobie. „Matka sa o nás musela starať sama. Z bytu prvej kategórie s ústredným kúrením, ktorý nemohla zaplatiť, sme sa presťahovali do bytu tretej kategórie, kde bolo treba kúriť kachľami, rúbať a nosiť drevo. V izbách bola taká zima, že pred spaním nahrievala podušky nad kuchynskou pecou. V škole som bol z pohľadu spolužiakov chlapcom z rodiny odsúdeného kriminálnika. Staršieho brata to však postihlo viac. 

Bol premiantom triedy, no napriek tomu mu neumožnili pokračovať v štúdiu na strednej škole. Musel ísť na Železničné odborné učilište vo Vrútkach a po vyučení nastúpiť do železničných opravovní ako robotník.“ V rámci neskoršieho politického odmäku bol síce otec v roku 1964 prepustený, rehabilitácie sa však dočkal až v roku 1968, keď bol jeho proces označený za vykonštruovaný.

august '68 v Martine

Začiatkom roku 1968 rodina opäť dúfala v lepšie časy a uvoľnenie pomerov. Vladimír vtedy vnímal politiku očami dospievajúceho mladíka: „Mohli sme s chlapcami zrazu počúvať západnú muziku, vychádzali knihy, ktoré predtým nevychádzali a všetko bolo akési veselšie, slobodnejšie.“ 

O to väčším šokom boli pre Vladimíra kritické augustové dni roku 1968 spojené s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré na dlhé desaťročia zmrazili nádeje na demokratickejšie zriadenie. 

„Keď sa každý jednotlivec naučí prijať kritické myslenie voči sebe aj ostatným, prijme tak zodpovednosť za to, aká je jeho súčasnosť, ale hlavne, akou raz môže byť jeho budúcnosť.“

„Ešte sme doma spali, keď prišla matka z práce a zakázala nám vychádzať von. Boli sme však zvedaví, a tak sme vybehli do mesta, kde nám niekto v rámci vtedajšej všeobecnej nálady odporu poradil maľovať heslá. Zohnali sme si teda štetku, farbu a začali sme po meste písať rôzne protestné nápisy, ako „Okupanti domov!“ a podobne. Prvé reálne stretnutie s okupantmi sme však mali až o niečo neskôr, keď ulicou blízko dnešnej polikliniky v Martine prechádzal obrnený transportér. Bol od nás asi 70 metrov a palebnú vežu otočil smerom do ulice, kde sme stáli. Bol to veľmi skľučujúci pocit, našťastie nevystrelil.“ 

Vladimír postupne zistil, že nie každý vojak je presvedčeným komunistom a mnohí z nich boli chlapci, ktorí sa tam ocitli na vojenský rozkaz nadriadených a sotva poznali ideologické pozadie celej invázie. „Pod Zdravotnou školou sídlila Okresná vojenská správa, ktorú po invázii zabrali a usídlil sa tam sovietsky štáb. Pred vchodom vždy strážil jeden vojak. Neďaleko sme s chlapcami hrávali futbal a po službe za nami prišiel. Bol len o málo starší od nás a spýtal sa, či by si mohol s nami zahrať. Vyzul si vojenské čižmy a hral s nami bosý. Po zápase išiel s nami aj do pivnice, kde sme mali zriadený „klub“, ako bolo vtedy v mnohých bytovkách zvykom. Mali sme tam aj nejaké lacné víno, opil sa a museli sme ho podguráženého doniesť na ubikáciu. Viac sme ho však nevideli, takže sa s ním zrejme nadriadení za toto porušenie disciplíny vysporiadali.“

normalizačné umelecké útočisko

Po prvotnom odpore obyvateľstva voči invázii postupne nastávalo upevňovanie mocenských pomerov a v Československu začalo šedé obdobie normalizácie. Existenčný strach z postihov a perzekúcií sa opäť niesol celou spoločnosťou. V tomto neľahkom období si Vladimír volil svoje ďalšie smerovanie. 

„Prihlásil som sa na Filozofickú fakultu študovať slavistiku a estetiku, hoci ma to už v tej dobe ťahalo skôr k divadelnej činnosti. Obdivoval som malé tvorivé divadlá typu pražského Semaforu alebo tvorbu Lasicu a Satinského. Už v Martine sme pod vedením literáta a aforistu Milana Lechana založili lokálne divadlo malých foriem, s ktorým sme sa dostali do Popradu, na prvý (a potom na dlho aj posledný) festival divadiel malých foriem. Krátko ptom nám však divadlo zrušili, nakoľko nezodpovedalo estetickým princípom socialistického realizmu.“ 

Túžba venovať sa divadlu nakoniec u Vladimíra prevážila, a tak po dvoch ročníkoch na Filozofickej fakulte absolvoval skúšky na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde v roku 1976 promoval. Už v tom čase vnímal na fakulte akési uvoľnenejšie pomery, ktorými navzdory tvrdej normalizácii umelecké prostredie oplývalo. „Bol som pravidelným poslucháčom zahraničného rádia Hlas Ameriky, vedeli sme o procesoch s Plastic People, ako aj o Charte 77. Tieto udalosti v nás, oproti bežnej populácii, rezonovali viac a mali sme o nich prehľad.“ 

Po ukončení štúdia mal spočiatku záujem vrátiť sa do Martina, avšak vtedy tam pre Vladimíra nebolo miesto. Útočisko našiel v Trnave, kde sa formoval nový profesionálny umelecký súbor zájazdového Divadla pre deti a mládež (dnešné Divadlo Jána Palárika), ktorého základ tvoril jeden celý ročník absolventov VŠMU, spoločne s niekoľkými hercami staršej generácie. 

„V divadle pôsobilo málo straníkov, zväčša len medzi zástupcami robotníckych pozícií, ako boli stolári, stavači kulís a tak ďalej. V rámci umeleckého súboru to bolo len veľmi malé percento, a tak sa tam vytvoril jeden z trefne nazvaných „Ostrovov pozitívnej deviácie“. Umelecká tvorba nám pomáhala vyrovnať sa s realitou bežných dní, hoci kontrola štátnej moci fungovala aj na týchto miestach a predstavenia museli prejsť odobrením ľudí zo štátnej komisie. Rokmi sme sa v tom ale naučili fungovať. Napríklad na takzvanej „zbiehačke“ sa komunistickému predstaviteľovi predviedla hra, ktorá sa mala premiérovať. Ten dal pár pripomienok, podpísal súhlas a v neskorších reprízach, na ktoré už štátni predstavitelia nechodili, sme si tam niektoré vyškrtnuté veci tajne vrátili.“ 

Ľudia v divadelnej obci už počas druhej polovice 80. rokov vnímali postupné uvoľňovanie pomerov a k veciam, ktoré by im ešte pred pár rokmi z predstavenia vyškrtli, sa zrazu pristupovalo akosi laxne a bez povšimnutia. Prehnívajúci režim sa blížil k nevyhnutnému, postupnému zániku, ktorý spustili v Československu povestné udalosti počas tvrdého zásahu štátnych zložiek proti manifestácii študentov na Národní třídě v Prahe 17. novembra 1989.

vo víre revolučných dní

Revolučné udalosti novembrových dní zastihli Vladimíra počas premiéry v bratislavskom Štúdiu S. Režisér Juraj Nvota tam pripravoval predstavenie maďarského autora G. Swajdu „Pomoc“, v ktorom okrem Mariana Labudu, Stana Dančiaka a Zuzany Krónerovej, účinkovali aj štyria herci trnavského divadla – Anna Šišková, Peter Šimun, Marian Geišberg a Vladimiír Oktavec. 16. novembra prebiehala generálka. 

„Redaktorka Oľga Dubovská sa prišla vtedy na nás pozrieť a oznámila nám, že neďaleko divadla pred pionierskym palácom (dnes prezidentský) prebieha akási demonštrácia študentov, ktorí sa dožadujú dialógu. Následne počas premiéry v sobotu 18. novembra 1989 nám telefonovali kolegovia z pražského divadla Na zábradlí, ktorí nám opísali udalosti v Prahe počas predchádzajúceho dňa. Na protest vraj nehrajú, ale vedú s divákmi dialóg. “

„Nikdy nebudem ľutovať, že som sa v rámci VPN zapojil do revolučného diania.

„Dramaturg Martin Porubjak bol protirežimne ladený a chcel okamžite iniciovať prerušenie premiéry a pridať sa k akcii. Keďže riaditeľ divadla Milan Lasica, ktorý bol v minulosti dosť proskribovaný, nebol prítomný a nechceli sme mu spôsobiť ďalšie problémy, tak sme predstavenie dohrali. Porubjak následne spísal prihlásenie sa slovenských divadelníkov k protestu pražských umelcov, s ktorým sme prišli do Trnavy a v pondelok ráno oznámili vedeniu, že vstupujeme do štrajku. Pondelkové predstavenie sme už neodohrali a namiesto neho sme sa snažili o dialóg s divákmi.“ 

V tých časoch išlo o formujúcu sa situáciu. Nikto nevedel, akým smerom sa budú udalosti uberať, predstava definitívneho pádu režimu bola ešte priveľmi abstraktnou víziou. „Väčšina z nás chcela situáciu reflektovať a upozorniť, že s tým, čo sa deje, je potrebné niečo robiť, že je potrebná zmena. Ale pád celého režimu sme si nevedeli predstaviť. Skôr sme to brali ako nejakú obdobu snahy o socializmus s ľudskou tvárou. Preto som obdivoval ľudí, ktorí prvý večer prišli na predstavenie, ktoré sa nakoniec nehralo a bolo im oznámené konanie štrajku, spoločne s výzvou na pridanie sa verejnosti k iniciatíve, ktorú mohli podpísať. Boli aj takí čo odišli, ale asi dve tretiny obecenstva sa spontánne pridali a podpísali túto iniciatívu. Navzdory tomu, že ešte zďaleka nebolo jasné ako to dopadne. Preukázali veľkú odvahu.“ 

V utorok sa konalo prvé veľké zhromaždenie na Námestí SNP v Bratislave, o ktorom sa trnavskí umelci dozvedeli od Jara Filipa a išli sa naň pozrieť. V koordinačnom centre študentov nachádzajúcom sa v budove VŠMU sa okrem iného dozvedeli, že študenti Materiálovo-technologickej fakulty v Trnave sa nechali počas utorka zlomiť a pod zastrašovaním zo strany vedenia svoj štrajk odvolali. Trnavskí divadelníci mali situáciu preveriť a skúsiť im dohovoriť. 

„Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia vybudovať svoju budúcnosť.“

„Vybrali sme sa teda v Trnave k ich internátu a za dverami strážil prodekan a kvestor, aby nikto nemohol ísť dovnútra ani von. Dobíjali sme sa tam, ale nikto nám neotváral. Neskôr nám povedali, že v aule bude nasledujúci deň stretnutie pedagógov a študentov k vzniknutej situácii, na ktoré môžeme ako pozorovatelia prísť, ale nemôžeme do programu schôdze zasahovať. Keď sme o tom informovali koordinačné centrum v Bratislave, prisľúbili nám pomoc.“

„Z Bratislavy na stretnutie prišli Štefan Kvietik, Zuzana Kocúriková, Ľubo Paulovič a renomovaný biochemik profesor Ladislav Kováč. Tí sa odmietli držať požiadavky na mlčanie. Štefan Kvietik iniciatívne prevzal slovo a mal burcujúci prejav k študentom, ktorý na nich veľmi zapôsobil. Keď neskôr prehovoril profesor Kováč svojou vecnou a o niečo umiernenejšou argumentáciou, pedagógovia zostali zahriaknutí a nemali viac odvahu presviedčať študentov o pozitívnych princípoch socializmu. Študentov to strhlo a okamžite chceli ísť demonštrovať na námestie v Trnave. To už prebiehalo v našej réžii.“

„Juraj Nvota utekal do divadla a z rekvizitárne zobral amplión, s ktorým som vystúpil na schody Domu kultúry na vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnes Trojičnom) a improvizovane som odmoderoval tento prvý míting. Ohlásil som zhromaždenie aj na ďalší deň. Chcel som však, aby bolo trochu organizovanejšie, a tak sme odišli do Bratislavy pozrieť sa na námestie SNP, nabrať inšpiráciu. Vo štvrtok 23. novembra sme už moderovali organizovaný míting z balkóna trnavského divadla na Trojičnom námestí.“ 

Hlavnými tvárami VPN v Trnave boli okrem Vladimíra Oktavca aj ďalšie osobnosti trnavského divadla: Peter Šimun, Marián Geišberg, Juraj Nvota či Anna Šišková.

doba veľkých zmien

Udalosti zakrátko nabrali čoraz masovejší spád a z počiatočných zhromaždení, na ktorých sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí sa stali masové protesty za účasti desiatok tisíc obyvateľov. Po vyhlásení všeobecného generálneho štrajku sa v pondelok 27. novembra zastavili vo fabrikách všetky stroje a ľudia prichádzali na námestie. „Tam sa už hovorilo o aktivitách Verejnosti proti násiliu a občania boli informovaní o ďalších krokoch. Okrem osobností verejného života a disentu mali priestor aj študenti, keďže boli hlavnými nositeľmi ideálov Nežnej revolúcie.“ 

Pôvodná myšlienka hnutia VPN tkvela v jeho občianskom základe, ktorý mal byť protikladom organizovanej komunistickej moci. To však paradoxne prinášalo občasné problémy, keďže nikto nepodliehal nikomu. Predstavitelia VPN chceli, aby ľudia v podnikoch sami na schôdzach rozhodli, koho vymenia alebo vymenujú do riadiacich funkcií. „To však bola pre ľudí zvyknutých konať len, keď cítia mocenskú podporu, náročná úloha. Sami preto veľakrát požadovali, aby sme sa na schôdzach v podnikoch zúčastňovali, aby vedeniu ukázali, že majú podporu zo strany osobností VPN. V ich očiach sme boli akísi predstavitelia novej moci a cítili sa tak pri predkladaní svojich požiadaviek istejšie.“ 

Z praktického hľadiska prichádzalo počas týchto hektických dní aj ku kurióznym situáciám: „Raz k nám prišli do kancelárie dramaturgie v Trnave, kde sme mali sídlo VPN, traja ľudia. Riaditeľ, agronóm a zootechnik zo štátneho majetku Bojničky, ktorí nám povedali, že im bolo zo strany zamestnancov oznámené, aby z podniku odišli, s čím by nemali problém. Máme však ísť štrajkujúcim zamestnancom, ktorí teraz sedia v krčmách, povedať, že zvieratá treba aj nakŕmiť, kravy podojiť, lebo sa im zapália vemená a tak ďalej.“ 

 „Vtedy sa iniciatívy ujal Arpád Matejka, ktorý v tom čase bol už tiež členom trnavskej VPN a mal skúsenosti v poľnohospodárstve. Patril na rozdiel od nás umelcov, ktorí sme chceli len slobodu pre naše životy a tvorbu, skôr k ľuďom, ktorí chceli robiť politiku, čo bolo samozrejme pochopiteľné a ľudia tohto razenia boli tiež potrební. V ďalších mesiacoch smerovali transformáciu VPN na politické hnutie. Bohužiaľ, v neskorších rokoch zohral Arpád Matejka aj negatívnu úlohu pri vzniku takzvanej Trnavskej iniciatívy, ktorá rozdelila VPN. Pridal sa k HZDS a pomohol Vladimírovi Mečiarovi v jeho vzostupe k moci.“

Koncom novembra 1989 sa už zisťovalo, kto z predstaviteľov VPN v Trnave by chcel pôsobiť vo vysokej politike, keď bolo potrebné do federálneho zhromaždenia a SNR kooptovať odídených komunistických poslancov. Nikto z trnavskej divadelnej päťky však politické ambície nemal: „Boli sme divadelníci, chceli sme zmenu pomerov, chceli sme slobodnejšie tvoriť a žiť, pretože s naším prirodzeným umeleckým vnímaním sme veľmi zle znášali ten pocit nedôstojnosti a podriadenosti. Politika nebola našou ambíciou. Vtedy prišiel čas a príležitosť pre ľudí, ktorí chceli cielene robiť politiku a podieľať sa na riadení štátu.“ 

Po uznaní požiadaviek Občianskeho fóra a VPN a ústupe komunistických kádrov z riadenia štátu, sa konali zhromaždenia už len občasne, hlavne kvôli informovaniu verejnosti o reorganizácii spoločnosti. Posledné zhromaždenie prebehlo v júni 1990, pred prvými slobodnými voľbami. V čase nástupu Trnavskej iniciatívy, krízy a rozpadu VPN, smerujúcemu k nevyhnutnému nástupu Vladimíra Mečiara k moci, sa už Vladimír v hnutí VPN neangažoval.

sloboda je zodpovednosťou

V neskorších rokoch pôsobil Vladimír Oktavec ako umelecký šéf trnavského divadla až do svojho odchodu v roku 1992. S istými obavami sledoval okolnosti rozdelenia Československa a nástup populizmu, neoľudáckych a nacionalistických nálad v spoločnosti, ako aj ťažké roky ranej demokracie na Slovensku spojenej s čiernym obdobím vlády Vladimíra Mečiara. 

Pre všetkých, ktorí v dôsledku týchto negatívnych javov v našej spoločnosti a jej vývoja po roku 1989 trpia akousi nostalgiou za komunistickým zriadením, má však odkaz: „Nikdy nebudem ľutovať, že som sa v rámci VPN zapojil do revolučného diania. Napriek tomu ako VPN neskôr dopadla, napriek tomu, aké negatívne javy neskôr nastali v spoločnosti. Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť. Prebrať svoj diel zodpovednosti. Svinstvá dnešných aj minulých dní nemožno dávať za vinu Nežnej revolúcii. Treba sa pýtať, prečo ľudia dávajú týmto svinstvám svojou slobodnou voľbou priestor. Keď sa každý jednotlivec naučí prijať kritické myslenie voči sebe aj ostatným, prijme tak zodpovednosť za to, aká je jeho súčasnosť, ale hlavne, akou raz môže byť jeho budúcnosť.“

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite