Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Karol Gémesi: Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.

.post Bellum .dominika Borbélyová .spoločnosť

Príbeh aktívneho účastníka Nežnej revolúcie v Nových Zámkoch.

Karol Gémesi: Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.

 narodil sa 2. októbra 1943 v Šahách. Jeho otec pracoval pred druhou svetovou vojnou na mestskom úrade a po vojne v komunálnych službách. Matka bola učiteľka. Rodičom sa po vojne narodil ešte o štyri roky mladší Karolov brat a o desať rokov mladšia sestra. Otec si cenil politickú kultúru medzivojnového Československa a mal veľmi rád Prahu, v ktorej strávil dva roky vojenskej služby. Napriek tomu, že Karol žil na pohraničnom slovensko-maďarskom území, po otcovi si osvojil aj pročeskoslovenské cítenie.

Karol od malička hovoril bilingválne. V Šahách nastúpil na slovenskú základnú školu, lebo maďarské školy ešte neboli. Keď vznikli, prestúpil na maďarskú. Prirodzený vzťah k maďarskému prostrediu sa prejavil aj v tom, že revolučné udalosti  v Maďarsku v roku 1956 doma vnímali veľmi intenzívne.

„Počúvali sme maďarský rozhlas. Prežívali sme to skoro tak, ako keby sme tam boli.“

pražská jar v Komárne

Karol zmaturoval na maďarskom gymnáziu, no napriek dobrým školským výsledkom sa na vysokú školu nedostal. Začal teda pracovať vo fabrike ako sústružník a na vysokú školu sa hlásil opäť o rok, tentoraz už úspešne. Vyštudoval v Bratislave na Strojníckej fakulte – odbor stavby lodí a spaľovacích motorov.

Po štúdiu a absolvovaní vojenskej služby dostal Karol v roku 1968 pracovnú umiestenku do Slovenských lodeníc v Komárne. Podporoval pražskú jar a aktívne sledoval médiá, ktoré vďaka uvoľneniu cenzúry ponúkali viac informácií. Pravidelne počúval najmä maďarský rozhlas. Ale zostal prekvapený, keď 21. augusta na ceste do práce stretol maďarských vojakov, pretože o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nevedel. Maďarské rozhlasové vysielanie sa totiž o tzv. priateľskej pomoci nezmienilo.

skúsenosť so zahraničím aj so Štátnou bezpečnosťou

Od januára 1969 sa Karol podieľal na zakladaní nového Výskumného ústavu náradia (VUNAR) v Nových Zámkoch, ktorý mal patriť do slovenskej siete tovární strojárskej techniky. Ponorenie sa do práce mu pomáhalo potlačiť sklamanie zo spoločenského vývoja po okupácii. V roku 1973 sa mu dokonca podarilo služobne vycestovať na výstavu do Paríža. Táto cesta však nezostala bez povšimnutia Štátnej bezpečnosti.

„Keď som sa vrátil, už zvonil telefón a volali ma na pasové oddelenie. Keď som tam však prišiel, vysvitlo, že robia niečo iné ako pasy.“ ŠtB sa niekoľkokrát pokúšala, aj pod hrozbou nátlaku, Karola presvedčiť na spoluprácu, no bezvýsledne.

„Dodnes sa čudujem, že som mal odvahu povedať im nie.”

Vďaka znalosti francúzštiny Karola v podniku vybrali na vyslanie do Alžírska, kde v rokoch 1983 – 1988 pracoval vo veľkej železiarni. Každý deň mohol sledovať francúzske televízne vysielanie a západné spravodajstvo, ktoré sa od toho socialistického podstatne líšilo. V zahraničí pochopil, že smerovanie Československa je neudržateľné a že čoskoro bude musieť nastať nejaká zmena. Aj preto sa rozhodol nezostať po uplynutí pracovnej zmluvy v emigrácii.

„Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.“

„provokačné“ podujatie v novozámockom Csemadoku

Po návrate ďalej pracoval vo VUNAR-e, ale päť rokov v zahraničí na ňom bolo cítiť aj počuť. Stal sa predsedom novozámockej pobočky Csemadoku – kultúrnej organizácie maďarskej národnostnej menšiny v Československu. Aj vďaka Karolovi udržiavala pobočka čulé kontakty s inými kultúrnymi či spoločenskými organizáciami naprieč republikou, podporovala rôznych umelcov a literátov, organizovala výstavy a podujatia.

Tak to bolo aj 16. júna 1989, keď sa konal festival alternatívnych umelcov z Československa i zo susedných socialistických štátov. Zhodou okolností v ten istý deň prebiehali v Budapešti pohrebné obrady  maďarského komunistického politika Imre Nagya, ktorý v roku 1956 stál na čele revolučných udalostí, a preto bol popravený. Po 31 rokoch ho nakoniec politicky rehabilitovali a oficiálne pochovali. 

Napriek tomu, že o povolenie na organizovanie podujatia museli z Csemadoku žiadať už niekoľko mesiacov dopredu, v úradných štruktúrach to vyvolalo podozrenie, že nejde len o náhodu.

„Mysleli si, že to bolo zorganizované úmyselne 16. júna, aby to bolo v ten istý deň, ako Imre Nagya pochovávali. Aj preto to vzbudilo veľkú pozornosť ŠtB.“ 

Zástupcovia režimových štruktúr si pozreli program festivalu a vystúpenia alternatívnych umelcov v nich vyvolali „protištátne“ dojmy. Závery z hodnotenia akcie boli tvrdé a Karolovi hrozila vyšetrovacia väzba. Trestné stíhanie sa však už, našťastie, nestihlo začať.

nežná revolúcia v Nových Zámkoch

Náznaky nastávajúcich spoločenských zmien bolo možné spozorovať po celý rok 1989 a skutočnosť, že sa niečo deje, bola badateľná aj na Karolovom pracovisku vo VUNAR-e. Na schôdzi v septembri 1989 mohli zamestnanci VUNAR-u vôbec prvýkrát voliť riaditeľa, podnikovú radu i predsedu podnikovej rady.

„Tak sa stalo, že si zamestnanci dovolili nezvoliť kandidáta, ktorého predložilo vedenie podniku a odsúhlasil okresný výbor strany.“ Za predsedu podnikovej rady zvolili Karola a za riaditeľa nového kandidáta. Starý riaditeľ neprešiel.

Dňa 17. novembra 1989 sa Karol ihneď aktívne zapojil do politického diania a aj vďaka nemu patril VUNAR k prvým podnikom, ktoré sa podieľali na organizovaní revolučných mítingov.

„My sme boli vždy prví a ľudia z VUNAR-u stáli pod tribúnou na každom mítingu. Ale chodili tam aj ostatní.“ 

Pomerne rýchlo sa podarilo  v Nových Zámkoch vymeniť aj vedenie mesta, ktoré prevzal Karolov kolega a k zmenám dochádzalo aj vo vedení ďalších podnikov.

politická reprezentácia maďarskej menšiny

Po voľbách sa Karol zasadzoval za vytvorenie parlamentnej Komisie pre ľudské práva a menšiny, ktorá dovtedy vo federálnom parlamente chýbala. Po mesiacoch osobného presviedčania zástupcov parlamentných strán tento návrh 30. mája 1991 vo FZ prijali. Každá strana mala v komisii zastúpenie a Karol bol zvolený za jej prvého predsedu.

Komisia pre ľudské práva a menšiny vyvíjala svoje aktivity nielen doma, ale aj na zahraničnej pôde. Na parlamentnom zhromaždení Rady Európy za Československo predložila Komisia v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí (pod vedením Jiřího Dienstbiera) spoločný návrh na vytvorenie Európskej rady pre ľudské práva a menšiny v rámci Rady Európy. Návrh mal na zhromaždení pozitívne ohlasy a Španielsko zorganizovalo prvé neoficiálne stretnutie k jeho realizácii v Madride. Účastníci boli dokonca pozvaní na audienciu k španielskemu kráľovi.

vyšetrovanie udalostí zo 17. novembra

Domáce aktivity komisie však negatívnym spôsobom ovplyvnil návrh generálneho prokurátora Ivana Gašparoviča v januári 1992, aby sa parlament zapojil do vyšetrovania udalostí zo 17. novembra. 

Na  ďalšom zasadnutí FZ, na ktorom sa Karol zo služobných dôvodov nezúčastnil, tak odznel návrh, aby touto úlohou bola poverená práve Komisia pre ľudské práva a menšiny. Napriek tomu, že komisia nebola ani odborne, ani kompetenciami na takúto činnosť pripravená, bol návrh po dlhej diskusii prijatý. De facto však išlo o presun zodpovednosti z prokuratúry na parlament.

Niektorí členovia na protest z komisie vystúpili, ale poverenie vyšetrovaním to nezvrátilo. Komisia sa pustila do práce, no podľa Karolových slov nebolo jednoduché osobám zodpovedným za násilné udalosti niečo dokázať. 

Činnosť vyšetrovacej komisie komplikovali aj prípravy nových parlamentných volieb. Pre obavy z ohrozenia volebných preferencií pre niektorých kandidátov boli na komisiu vyvíjané tlaky s cieľom ovplyvnenia výsledkov vyšetrovania. 

„Tí ľudia, ktorí boli aktívni v prechádzajúcom režime, chceli sa uplatniť aj v novom. A nemali záujem na tom, aby sa koberec dôkladne prečistil.“ A tak správa z vyšetrovania, ktorú Karol predložil na poslednom zasadnutí FZ, žiaľ, nemohla priniesť uspokojivé závery.

odchod z politiky

Vo voľbách v júni 1992 sa Karol rozhodol už nekandidovať a odišiel z politiky aj z MNI. Prihlásil sa do konkurzu na riaditeľa VUNAR-u v Nových Zámkoch, ktorý v tej dobe stál pred krachom, a miesto získal.

Karol hovorí o tomto období ako o najnáročnejších rokoch svojho života. Podarilo sa mu VUNAR opäť postaviť na nohy a budovať z neho inovačné a rozvojové centrum. Ústav začal pracovať pre závod Volkswagen v Bratislave, poctivo splatil dlžoby a patril k prvým podnikom na Slovensku, ktoré získali finančné dotácie z eurofondov. Tento vývoj potom zastavila privatizácia, iné ciele nového vlastníka a odchod Karola do dôchodku.

V dnešnom svete, ktorý je priam zahlcovaný informáciami, je  podľa Karola dôležité zaujímať sa o relevantnosť informačného zdroja a nespoliehať sa automaticky na jeho pravdivosť. Aj preto jeho odporúčania mladej generácií sú najmä „chodiť po svete a sledovať, čo sa v ňom deje.“ 

A čo odporúča všetkým, bez ohľadu na vek či spoločenské postavenie? Čítať! „Desí ma, že či je to robotník alebo univerzitný profesor, mám ich niekoľko aj medzi kamarátmi, ale tí, čo nečítajú a nesledujú, čo sa deje, majú vyložene absurdné názory.“  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite