Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po prepustení z PTP mu povedali, že môže pokračovať v civilnom živote, akoby nič. Nebola to však pravda

.maja Nikelová .post Bellum .spoločnosť

Radoslav Chodil sa narodil v Humennom. Jeho otec sa zúčastnil na prvej svetovej vojne, po jej skončení vystriedal rôzne zamestnania a podnikal až do vzniku slovenského štátu.

Po prepustení z PTP mu povedali, že môže pokračovať v civilnom živote, akoby nič. Nebola to však pravda Archív Po prepustení z PTP mu povedali, že môže pokračovať v civilnom živote, akoby sa nič. Nebola to však pravda

vtedy mu pozastavili podnikateľskú činnosť. Počas slovenského štátu nemal možnosť uplatniť sa. Našťastie si mohla založiť živnosť Radoslavova sestra, ktorá už bola dospelá. Otvorila si obchod so strižným tovarom, kde chodila vypomáhať celá rodina.

väznenie rodičov a očistenie mena rodiny

Za slovenského štátu oboch rodičov uväznilo nemecké gestapo. Vďaka rôznym úplatkom sa ich podarilo dostať z neodôvodnenej väzby, museli ale opustiť svoje bydlisko. Po prepustení  začiatkom februára 1945 bývali u známych v Tatrách. Spod Tatier sa rozhodli vrátiť domov na východ. „Odtiaľ sme išli peši (neexistovala hromadná doprava) až do Humenného, kde sme mali rodinný dom. V malej miestnosti v pivnici sme zvykli skladovať ovocie. Predtým, než sme odišli z Humenného, chcel otec zachrániť nejaký tovar z obchodu, preto ho dal do pivnice a zamuroval.“ 

Dom našli v dezolátnom stave. Tajný úkryt však vojaci nenašli. Znovu sa vrátili do Tatier a až po nejakom čase sa po tieto zásoby do Humenného vrátili Radoslavovi rodičia. Tu ich však  na základe udania opäť zadržali a dali do väzby. Pamätník vysvetľuje, že jeho rodičia boli neprávom obvinení z kolaborantstva, údajne pre ich majetok. Hneď, ako sa to Radoslav dozvedel, spolu so sestrou a s pomocou ľudí, ktorí ich poznali, odišiel do Humenného. „Keď si vypočuli informácie od ďalších svedkov, pustili ich. Poradili nám, aby sme hneď odišli. Neskôr sme sa dozvedeli, že sme boli celá rodina na zozname na odsun do gulagov v Sovietskom zväze." Radoslavov otec predtým podporoval podzemné hnutie a pracoval proti režimu slovenského štátu. Bol presvedčený Čechoslovák, obdivovateľ Masaryka a nikdy nebol v žiadnej strane. Radoslav si myslí, že to bol dôvod, prečo boli nepohodlní a nespravodlivo obvinení.

štúdium počas komunistického režimu

Po prevrate v roku 1948 sa na škole, kde Radoslav študoval, aktivizovali komunisti, vinou čoho sa dostal do zložitej situácie, najmä v maturitnom ročníku v roku 1949. „Spolužiak mi dal prihlášku do strany. Nepodpísal som ju, ale tlačili na mňa, že ak chcem zmaturovať, nech podpíšem. Tak som sa dohodol, že formálne to podpíšem, ale straníkom nikdy nebudem.“ 

Nakoniec teda zmaturoval a nastúpil na vtedajšiu Vysokú školu obchodnú do Bratislavy. Býval u sestier, ktoré tu žili. Pred zápisom do ďalšieho ročníka dostal pozvánku, aby sa zúčastnil na porade. „Tam mi oznámili, že mám posudok, podľa ktorého nemám kladný vzťah k ľudovodemokratickému zriadeniu a že nemôžem pokračovať v štúdiu.“ Našiel si teda prácu vo firme Ligna PZO (podnik zahraničného obchodu) s drevárskymi výrobkami. Keď firma odišla z Bratislavy, Radoslav si hľadal iné zamestnanie. „Po roku som však dostal povolávací rozkaz na vojenskú základnú službu.“

nástup k „Čiernym barónom“

Nastúpiť musel do 3-4 dní. Za tento čas potreboval zohnať vojenský kufor, aký mali mať všetci vojaci základnej vojenskej služby. Kufor najprv nevedel zohnať, až nakoniec našiel stolára, ktorý mu ho vyrobil. Nestihol však prísť do Libavy v stanovený čas. Cestou vlakom sa Radoslava jeden pán pýtal, či ide na vojenskú posádku v Libave. 

„Prikývol som a on sa ma spýtal: ,A copak ste udělali?´ Povedal som, že idem na vojnu a on sa len uškrnul a nepovedal nič. Vôbec som nevedel o existencii takýchto útvarov.“  Hneď po príchode dostal riadnu spŕšku vulgárnych slov a uniformu s čiernymi výložkami, no stále nevedel, o čo ide. Po pár dňoch ich previezli do Brna.  „Niekedy podvečer nás priviezli, dali nám prázdny slamník a ukázali na stoh slamy. Poslali nás naplniť si ho s tým, že kto ako si naplní, tak bude spať. Dostali sme aj pracovný odev. Boli to bývalé nemecké uniformy.“ 

„Spadol som a vykĺbil som si oba členky. Obviazali mi ich a robil som ďalej.“

Väzni boli odsúdení do rôznych politicky a spoločensky „podozrivých“ kategórií. „Boli tam bohoslovci, aj skončení kňazi, členovia nemeckej armády, kulacké deti, vyhodení vysokoškoláci, medzi ktorých som patril aj ja.“

podmienky a práca v PTP

Až tu sa dozvedeli, že sú oficiálne v útvare, ktorý bude pracovať. Boli vojakmi bez zbrane a mali sa riadiť pokynmi nadriadených. V Brne mali pracovať na budovaní kasární. Robili tie najťažšie práce pod vedením civilných zamestnancov. Boli to najmä zemné práce v hĺbke 2-3 metre a k dispozícii mali len krompáč a rýľ. Radoslav spomína, že ich upozornili, aby spravili paženie, aby sa na nich zemina nezvalila. Lenže to nebolo súčasťou plnenia normy. Chceli splniť plán, preto podpery nespravili. 

„Bolo riziko, že sa na nás bude zosypávať zemina. Našťastie, počas mojej služby sa také nestalo, hoci ja sám som mal úraz. Išiel som s putňou s betónom po rebríku, ktorý bol v zlom stave. Zlomil sa, spadol som a vykĺbil som si oba členky. Obviazali mi ich a robil som ďalej.“  Bežný deň sa začínal rannou rozcvičkou, po nej nasledovali rýchle raňajky a práca. „Rozhodne sme nepracovali osem hodín. Robilo sa, dokedy sa niečo malo splniť.“ Nevyhovujúce boli aj podmienky na bývanie. 

„Baraky boli rozpadnuté a v mizernom stave. Všade bolo plno všelijakého hmyzu a taká zlá hygiena, že som dostal kožnú chorobu, s ktorou som bol niekoľko týždňov v nemocnici.“  Mávali aj politické školenia, mohli si však vybrať aj niektorý z krúžkov, napríklad spevácky či telovýchovný. Okrem toho mali aj klasické cvičenia, keď vojaci nastupovali a trénovali pochodovanie.  „Raz si náš veliteľ zmyslel, že si máme nastúpiť a pôjdeme cez Řečkovice ako rota vojakov. Zoradili sme sa a mali sme spievať. Vedeli sme tie vojenské piesne, ale dohodli sme sa, že sme unavení po robote a nechce sa nám. Tak sme nastúpili a každý začal spievať iné. Veliteľ zúril, nevedel, čo s nami, každý inak išiel a inak spieval. Po Řečkoviciach sa potom hovorilo o vzbure pétepákov.“ 

Okrem zemných prác vykonávali aj práce v sklade, alebo pracovali ako zememerači. 

„Bežne sa stávalo, že sme v noci počuli nejaký šuchot a niektorých zobrali. Nevedeli sme kde. Povedali nám len, že boli prevelení. Kam, to sme sa nedozvedeli. Vždy sme boli v určitej obave, kedy zoberú aj nás.“  V Brne si vojaci so svojimi nadriadenými vytvorili pomerne priateľský vzťah. Dozvedeli sa tiež, ako ich pripravovali na službu strážcov v PTP. „Upozorňovali ich, že si musia dávať pozor, aby sa im žiadny PTP-ák nedostal za chrbát, lebo ich môže prepadnúť.“ Časť vojakov presunuli do Přerova na letisko. Z Přerova  Radoslava preradili na práce do Uherského Brodu. Spomína, že tu bola najťažšia práca a mali nevyhovujúce nástroje.

prepustenie do civilu

V Uherskom Brode bola pre Radoslava a ostatných z jeho skupiny konečná stanica. Nasledovalo hodnotenie. 

„Postupne nás volali pred skupinku šéfov, ktorí rozprávali, aké záznamy o nás majú, čo o nás vedia, ako sme sa správali a tak. Vyslovili záver, či sme preškolení, alebo nie. Ja som prešiel.“  Prepustený bol v novembri v roku 1953 po 25 mesiacoch a 25 dňoch. Povedali mu, že môže normálne pokračovať v civilnom živote, akoby sa nič nebolo udialo. Mohol vraj napríklad pokračovať v štúdiu. Skutočnosť však bola iná. Chcel sa vrátiť na Vysokú školu obchodnú v Bratislave, no neprijali ho pre záznam. 

„Tak som sa kdekade odvolával, napísal som aj na prezidentskú kanceláriu.“ Odtiaľ mu odpísali, že musí akceptovať rozhodnutie školy. Radoslav sa teda zamestnal na Povereníctve lesov a drevárskeho priemyslu v Bratislave.  „Bol som obchodný akademik, zobrali ma. Vtedy ešte asi dostatočne neskúmali, kto som.“ Nevedel však, čo ďalej so školou. Na radu svojej známej sa prihlásil na právnickú fakultu na Univerzite Komenského. 

komplikácie v práci

Radoslav bol prijatý na diaľkové štúdium popri robote. Istý čas mal problém nájsť si finančne dostupné bývanie, a tak prespával v kancelárii alebo v sklade. Zamestnávateľ o tom vedel, no nepáčilo sa to jednému súdruhovi. 

„Dal na mňa šéfstvu informáciu v tom zmysle, že som protisocialistický živel a žijem v očakávaní návratu bývalých čias. Našťastie kádrový referent bol celkom rozumný človek a povedal mi o tom udaní.“ 

Dal mu možnosť vyjadriť sa a obhájiť. Po tom, ako Radoslav prerozprával svoj príbeh, nechali ho tam ďalej pracovať. Po príchode nového riaditeľa do funkcie bolo však oddelenie zrušené a Radoslav preradený na nižšiu funkciu. Plat mu ponechali.  „Tie postihy za celý čas nejakým spôsobom pokračovali. Nie vyslovene tvrdo, vždy som našiel aj ľudí, ktorí mali porozumenie.“  V tom čase sa od známeho dozvedel, že sa zakladá Slovenský cenový úrad, kde pracoval takmer do dôchodku. „Až v rámci perestrojky ma odtiaľ presunuli. Dali ma na finančnú správu.“

údajná spolupráca s ŠtB

Meno Radoslava Chodila sa nachádza na zozname spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. V spise v archíve Ústavu pamäti národa je uvedené, že sa snažil spolupráci vyhýbať a z tohto dôvodu bola spolupráca s ním ukončená.  Radoslav popiera, že by niekedy spolupracoval s ŠtB a zároveň vysvetľuje vtedajšiu situáciu: 

„Stavali sme dom, mali sme kopu pôžičiek. Po dostavaní som mal na krku veľa finančných problémov, tak som potreboval časť domu prenajať. Dostalo sa to na Správu služieb diplomatickému zboru a tá prišla za mnou, že by mohli mať záujem.“ Podmienkou bolo, že musí ísť na políciu, kde mu dali podpísať dokument o tom, že bude mať v podnájme osobu zo zahraničia, čo podpísal a nejaký čas teda vo svojom dome prenajímal priestor.  „Nikdy v živote som o ničom neinformoval. Dvakrát bol za mnou v robote nejaký pán a pýtal sa: ,No čo, je tam niečo nové? Nič? Tak v poriadku. Ďakujem, dovidenia.´ a tým tá spolupráca končila. Ja som to ale nebral ako ŠtB, ale ako normálnu políciu.“

Keď ho v tej dobe niekto zo známych upozornil na to, že ho videl uvedeného v zozname spolupracovníkov ŠtB, Radoslav sa o to príliš nezaujímal, ani nezisťoval, prečo tam figuruje.  „Až teraz, keď sme sa v Konfederácii politických väzňov mohli prihlásiť ako veteráni, dal som prihlášku, ale nedostal som odpoveď. Zrejme je to dôsledok tejto takzvanej spolupráce.“  Radoslavovu výpoveď potvrdzujú aj informácie uvedené v spise, keďže v roku 1983 bol oficiálne vyradený zo zoznamu spolupracovníkov, pričom dôvodom bolo nespolupracovanie a nepodávanie informácií. V súčasnosti žije s manželkou v Bratislave. Ako bývalý PTP-ák dnes dostáva aspoň prilepšenie k dôchodku. Hnevá ho však, že nedávne zvyšovanie starodôchodkov sa na neho nevzťahuje, lebo  mal údajne nízky priemerný plat. Konštatuje: „Asi to dostali najmä nomenklatúrne kádre. No nie je to výsmech po toľkých rokoch?“ 

post Bellum SK

je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje desiatky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Prečítajte si aj: Vietnamský disident: Vo väzení sú stovky oponentov režimu×

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite