Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Krupa dostal za svätenie soboty vyše sto dní trestov

.petra Verzichová .post Bellum .spoločnosť

Komunisti trestali náboženské prejavy kruto.

Juraj Krupa dostal za svätenie soboty vyše sto dní trestov Post Bellum

juraj Krupa sa narodil 16. marca v roku 1936 na Slovensku vo Východnej v okrese Liptovský Mikuláš. Jeho detstvo poznamenala neprítomnosť otca, ktorý zomrel v januári 1939 a pamätník si ho ani nepamätá. Ovdovená Eva Krupová sa starala o šesť detí, z toho tri staršie boli nevlastné, pamätníkov otec ich priviedol zo svojho prvého manželstva.

Obživa počas vojny vo Východnej nebola pre matku s deťmi jednoduchá. Krupovci vlastnili polia a lúky a žili len z toho, čo si vypestovali. Keďže Eva Krupová nezarábala, v domácnosti chýbali peniaze. Juraj pocítil biedu najmä v porovnaní s ostatnými deťmi, keď v roku 1942 vstúpil do školy.

adventisti siedmeho dňa

Krupovci sa hlásili k luteránskej cirkvi, ktorá mala v počte členov vo Východnej drvivú prevahu nad katolíkmi a adventistami. Juraj s mamičkou navštevovali luteránsky kostol, ale bohoslužby ho nezaujali.

„Medzi katolíkmi a luteránmi panovala istá nevraživosť. Vedel som, že luteráni verili v Boha, katolíci v Pannu Máriu a adventisti v Ježiša Krista. Tak som tie rozdiely poznal už ako chlapec, ale mne osobne to bolo jedno.“

Zlom v jeho viere nastal niekedy okolo druhej triedy, keď spoznal spolužiaka z Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

„Začal mi rozprávať o pánovi Ježišovi, čo som doteraz od nikoho nepočul. S nikým som sa o tom nemohol baviť. On mi však dokázal líčiť, ako nás pán Ježiš má rád a podobne, a to bolo niečo, čo pritiahlo moje srdce a čo mi bolo sympatické,” hovorí Juraj.

Od mamičky a ľudí, s ktorými sa stýkala, doteraz počul, že adventisti sú „sobotári“, ktorí svätia sobotu rovnako ako Židia, a vnímali to negatívne. Juraj však nechápal, čo je na tom zlé. 

„S adventistami som objavil Ježiša, ktorý k nám má naozajstný vzťah a ponúka nám rozhovor. Viera luteránov a katolíkov mi oproti tomu pripadala síce zapálená, ale neduchovná. Jednoducho ma neoslovila,“ hovorí pamätník.

Mamičke sa jeho záujem o adventistov nepáčil a nepriala si, aby medzi nich chodil. Navštevoval teda ďalej evanjelické náboženstvo, bol aj konfirmovaný, súčasne však tajne navštevoval adventistov a študoval Bibliu, pretože to bol jeho vnútorný spôsob viery. Čakal do svojej plnoletosti.

Trieda Juraja Krupu v Meštianskej ľudovej školeArchív Juraja KrúpuTrieda Juraja Krupu v Meštianskej ľudovej škole

štúdiá a zrušenie cirkvi

V roku 1950 dokončil základné vzdelanie a tajne sa prihlásil do biblického adventistického korešpondenčného kurzu, ktorý ho fascinoval, lebo sa tam dozvedal odpovede na otázky, ktoré ho bytostne zaujímali. Prial si stať sa misionárom. Lektor kurzu mu odporučil, aby sa prihlásil do seminára, ale na to potreboval najskôr vyštudovať gymnázium. To bola silná motivácia nastúpiť do gymnázia v Liptovskom Mikuláši.

V druhom ročníku, v roku 1952, však komunistickí zákonodarcovia postavili cirkev adventistov mimo zákona a štúdium gymnázia tak pre Juraja stratilo zmysel. Na vysokú školu ísť nechcel, lebo v novo nastolených pomeroch, keď boli veriaci adepti vysokoškolských štúdií na pomyselnej čiernej listine, by musel zapierať svoju vieru, a to nechcel. Gymnázium sa nakoniec rozhodol dokončiť. V čase zákazu cirkvi sa dal tajne pokrstiť v Bratislave.

adventisti v sobotu nepracujú

S nástupom do zamestnania začal mať Juraj ako veriaci adventista problém. V päťdesiatych rokoch bola totiž sobota ešte pracovný deň, ktorý však adventisti svätili, a teda nesmeli pracovať.

„Desatoro prikázaní uznávajú všetky kresťanské náboženstvá. Štvrté prikázanie hovorí, aby sme pamätali na deň soboty, aby sme ho svätili. Stručne povedané, väčšina ostatných kresťanských cirkví svätia nedeľu od doby rímskeho cisára Hadriána, keď vypukla druhá židovská vojna a on nechal zbúrať Jeruzalem. Pod trestom smrti zakázal svätenie soboty, obriezku, vstup Židom do Jeruzalema a tak ďalej, “vysvetľuje pamätník, ktorý v druhej polovici dvadsiateho storočia kvôli sväteniu soboty podstúpil neľudské muky. Nielenže bolo ťažké nájsť prácu, kde by mohol namiesto soboty pracovať v nedeľu, v základnej vojenskej službe bolo odmietnutie rozkazu v sobotu zločinom, za ktorý bol trestaný odňatím slobody a potom aj krutými korekciami.

Spoločenstvo adventistov.Archív Juraja KrúpuSpoločenstvo adventistov.

1956 a problémy na vojne

Na vojnu ho povolali v roku 1956, keď komunisti Cirkev adventistov siedmeho dňa opäť povolili, pretože uznali, že jej oficiálnym zrušením iba stratili kontrolu nad veriacimi, ktorí sa schádzali tajne. Ako politicky nespoľahliví nenarukovali k zbrani, ale k technickému práporu v Komárne, spolu s ďalšími troma adventistami. Ich žiadosti, aby v sobotu nemuseli nastupovať do práce a mohli namiesto toho pracovať v nedeľu, nadriadení nevyhoveli, a keď Juraj nenastúpil, nechali ho zavrieť.

Vojenský súd prebiehal v januári 1957, potrestali ho štyrmi mesiacmi v trestnej rote, kde, ako hovorí, bolo síce viac buzerácie, ale prekvapivo im velil dôstojník, ktorý mal pre adventistov pochopenie.

„Bol to frontový vojak, vedel, kto sú adventisti, a nechával nás na pokoji. Pracoval v knižnici a môj kamarát Martin v kotolni. A skutočne nám takto vychádzali v ústrety. Prokurátor však položil otázku, či došlo k náprave a či pracujeme aj v sobotu, a veliteľ nám otvorene povedal, že mu musí napísať pravdu. Po mesiaci nás teda odvelili späť k nášmu útvaru, prerušili nám výkon vojenskej služby a išli sme do basy.“

Štvormesačný trest odňatia slobody si Juraj s kamarátom Martinom odpykávali v Ruzyni, kde pracovali na stavbe Ústavu jadrovej fyziky v Řeži. 

„Aj tu sa prekvapivo správali ľudsky. Náš hlavný dozorca nám povedal, že ak to pôjde, budeme mať na pracovisku voľnú sobotu.“

Na slobodu sa dostali v júni 1957.

18 mesiacov nepodmienečne

Obaja kamaráti nastúpili späť na vojnu, tentoraz k motostreleckému pluku. Veliteľ pluku si ich rovno predvolal, oni trvali na tom, že v sobotu nebudú pracovať ani plniť rozkazy. 

„Bol to podplukovník Lafek, ktorý voči nám prejavil ľudskosť a rozhodol sa našu vieru rešpektovať. Mali sme teda v sobotu pokoj. Stačila totiž trocha vôle a nebol problém to zariadiť.“

Po viac ako roku ho však prevelili do Znojma, kde už takí ústretoví neboli. Keď potom odmietol v sobotu poslúchnuť rozkaz nastúpiť na cvičný poplach, rýchlo sa opäť dostal do starostlivosti prokurátora a nasledoval eskort do väzobnej väznice v Brne. Zo súdnej siene vyšiel s verdiktom 18 mesiacov nepodmienečne za vyhýbanie sa služobným povinnostiam.

Trest si odpykával vo väznici Bory, kde spočiatku páral perie, do práce v sobotu nenastupoval. Potom však musel prejsť k väzenským baníkom. Tu už išlo do tuhého. Práca na zmeny bola nemilosrdná a neuznávali sa výnimky. Keďže tvrdohlavo odmietal nastupovať do práce v soboty, trestali ho krutými trestami. Celkovo v nich strávil viac ako sto dní. Ako hovorí, týraním sa ho snažili zlomiť, nikdy však neustúpil.

Piata trieda.Archív Juraja KrúpuPiata trieda.

trest vo väznici Bory

Vždy v sobotu, keď nenastúpil do práce, ho zavreli na desať dní, potom ho pustili na tri dni fárať v baniach, a keď prišla sobota, opäť putoval do cely. A tak sa to opakovalo.

Ako hovorí, desať dní v cele, osamote, v úplnej izolácii, bol krutý trest aj pre neho, ktorý bol povahou skôr introvert. Samota však nebola jediný trýznivý aspekt.

„Bola tam úplná tma a podľa škáry v zadebnenom okienku som spoznal len to, či je deň, či noc. Bola mi zima a mal som hlad. Každý tretí deň bolo normálne väzenské jedlo, ktoré som často vracal, pretože mi viera neumožňovala to jesť. V ostatné dni bola potom len ranná dávka chleba a potom už celý deň nič a ďalší deň to isté.”

V cele navyše nebol žiadny nábytok, len holý betón a záchodová misa bez dosky, aby si nemohol ani sadnúť. 16 hodín denne teda musel stáť. 

„Na spanie priniesli večer slamník, ktorý ráno zasa odnášali. Bolo to naozaj drsné, tých šestnásť hodín bdieť a stáť, počas desiatich dní, a potom fárať v bani. Bolo to vyčerpávajúce aj psychicky, ale preto to robili, aby človeka zlomili.”

Jurajovi sa vyhrážali, že ak nezačne pracovať v sobotu, bude do smrti súdený a z väzenia nikdy nevyjde. Tvrdili totiž, že ak nepracuje v sobotu, narúša hospodársky plán.

Za každý deň trestu v cele mu pripisovali dlh 28 korún za pobyt a stravu. Tie peniaze mu strhávali z platu baníka. Zarobil však tak málo, že z väzenia odchádzal s dlhom, ktorý mu neskôr strhávali z platu. Prepustili ho na amnestiu 10. mája 1960, len niekoľko dní pred vypršaním trestu odňatia slobody.

simulácia

Po prepustení z väznice sa vrátil na Slovensko do rodnej dediny Východná a po nejakom čase si tu našiel prácu účtovníka v JRD. V dedine sa vedelo, čo má za sebou a miestni ľudia sa ho nestránili.

Keďže pre väznenie a prerušenie vojenskej služby musel dosluhovať 7 mesiacov, narukoval v roku 1961 do Krnova k technickým jednotkám. Slúžil ako robotník pri stavbe letiska. Tu mal šťastie na veliteľa, ktorý nebazíroval na tom, aby pracoval v sobotu a šesť mesiacov nemal žiadny problém. Keď na to však prišiel veliteľ práporu, nariadil mu pracovať aj v sobotu. 

„Už to bolo mesiac pred odchodom do civilu, a tak som išiel k lekárovi s tým, že mám na nohe ganglion, ktorý som si nechal vyoperovať. Potom som však skutočne simuloval. Kríval som až do konca vojny, aby ma neposlali v sobotu do práce.”

Juraj Krupa v roku 1968Archív Juraja KrúpuJuraj Krupa v roku 1968

kazateľom

Najrušnejšie obdobie jeho života sa skončilo odchodom do civilu v roku 1961. Potom pracoval s ďalšími adventistami v Pozemných stavbách v Prahe a po svadbe v Košiciach. Mohol tu namiesto v sobotu pracovať v nedeľu.

V roku 1968, v čase krátkej slobody, keď sa otvárali cirkvi verejnosti, sa prihlásil na diaľkové štvorročné štúdium do seminára, ktorý dokončil v roku 1972.

Keď potom získal štátny súhlas, začal kazateľskú činnosť. V období normalizácie slúžil pre veriacich Cirkvi adventistov siedmeho dňa v Kladne, Luži, Pardubiciach a po revolúcii v Českej Lípe a Náchode.

Do činnosti disidentských kruhov a opozičných aktivít sa adventisti nezapájali. 

„Nepoznám žiadneho kazateľa, ktorý by sa v tom angažoval. Ja osobne som nebol nikým oslovený ani zo strany opozície, ani zo strany ŠtB. Vnútorne som s myšlienkami a protestom disentu súhlasil, ale zastával som postoj, že moja aktivita by ohrozila existenciu Cirkvi, ktorej postavenie bolo veľmi vratké. Katolíci ani protestanti sa nezapájali z toho istého dôvodu. Aj keď niektorí jednotlivci sami za seba áno.”

deti mali pre vieru  problém dostať sa na školy

Juraj Krupa žil skromným životom kazateľa. Jeho plat bol malý a rodina sa musela uskromňovať. Politicky sa tiež neprejavoval, ale napriek tomu, bez toho, aby mu niekto povedal dôvod, jeho syna s výborným prospechom odmietali prijať na gymnázium v niekoľkých mestách. 

„Obchádzal som gymnázia, až mi niekto odporučil školu v Hlinsku, kde ho nakoniec prijali. Mal tam zložitú dopravu, ale nikde inde ho vziať nechceli. Problém bol zrejme v tom, že bol veriaci a jeho otec bol kazateľ.”

Podobný príbeh sa opakoval s dcérou, ktorú aj napriek úspešnej skúške nedostali z náboženských dôvodov na hudobné konzervatórium. Než sa situácia vyriešila, rok pracovala ako upratovačka.

Pamätník ťažké časy, ktoré prežil v totalitnej dobe, berie ako súčasť svojej životnej a duchovnej cesty a o to viac si váži slobodu. 

„Vážme si slobodu, ktorú máme, bojujme proti akejkoľvek netolerancii, nech už prichádza z akejkoľvek strany, a snažme sa o to, aby sme nežili len sami pre seba, ale aj pre druhých. V tom spočíva kresťanstvo,” uzatvára svoje rozprávanie Juraj Krupa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite