Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trpí sklerózou multiplex, Nota bene predával napriek tomu štrnásť rokov

.nota bene .spoločnosť

Marián čakal na svoj sociálny byt v Bratislave šesť rokov. Trpí sklerózou multiplex a je na vozíku. Pri svojom ochorení sa potreboval dostať z nehostinnej ubytovne, kde sa delil o izbu s ďalším spolubývajúcim.

Trpí sklerózou multiplex, Nota bene predával napriek tomu štrnásť rokov NOTA BENE Marián trpí sklerózou multiplex už tridsať rokov. Napriek tomu sa nevzdáva.

celý život som pracoval, robil som letecké motory, ale kvôli zdravotnému stavu som už robotu nezvládal," hovorí Marián, ktorého choroba trápi už tridsať rokov. Nečudo, že sa v živote zadĺžil. Z invalidného dôchodku by nevyžil, tak si privyrába predajom časopisu Nota bene. „Prežil som vďaka Nota bene, ktoré predávam už štrnásť a pol roka. Pomáha mi a dnes potrebuje vás, aby mohlo pomáhať ďalej. Ďakujeme.”

mariánov príbeh

Vysoký socialistický činžiak pôsobí v susedstve zateplených panelákov trochu ošumelo. Už niekoľko desaťročí patrí bratislavskému magistrátu, ktorý v ňom prenajíma byty starším ľuďom v núdzi.

Jednoizbový byt nášho predajcu Mariána je nanovo vymaľovaný a útulne zariadený, inak je v pôvodnom stave – so starými oknami a klasickým umakartovým jadrom. Marián, ktorý sa sem nasťahoval v polovici januára, je však spokojný. „Roboty je tu dosť, ale veľmi sa teším, že som sa konečne dostal preč z ubytovne. Na tento byt som čakal šesť rokov.“

Už dávno myslel na to, že udržať si drahé bývanie na ubytovni bude stále ťažšie. Trpí chronickým autoimunitným ochorením skleróza multiplex, ktoré sa prejavuje poruchami pohyblivosti, svalovou slabosťou, problémami s rovnováhou a koordináciou. Marián s touto chorobou žije 30 rokov. „Postihlo to aj môjho brata. Zrejme sme to zdedili po mame, ktorá zomrela, keď som mal desať rokov. Posledné dva roky už bola úplne nevládna.“

„Prežil som vďaka Nota bene, ktoré predávam už štrnásť a pol roka.“

Marián sa snažil byť čo najdlhšie samostatný, ale s paličkou sa mu chodilo čoraz ťažšie. „Keď som raz vypadol z autobusu a nedokázal som vstať, priznal som si, že je čas na invalidný vozík.“ Používa ho už štvrtý rok, ale tých pár krokov po byte ešte stále zvládne prejsť po vlastných.

dobrá cena a súkromie

Pôvodne býval na izbe pre dvoch. Spolubývajúci boli cudzí muži, ktorých výber nemohol ovplyvniť. Chýbalo mu súkromie. Marián mal vždy vysoké nároky na čistotu a poriadok, a keď sa chcel cítiť dobre, často musel upratovať aj za druhých. Na ubytovni bývalo rušno a premnožili sa tam ploštice. „Aj keď u mňa, našťastie, neboli,“ dodáva Marián, ktorý si časom začal platiť samostatnú izbu. Mesačne stála 260 eur.

„Teraz platím 120 za nájom a 15 za elektrinu,“ pochvaľuje si zmenu. Je to pre neho úľava, pretože zo 400-eurového invalidného dôchodku mu polovicu stŕha exekútor. Marián spláca starý dlh, ktorý sa vyšplhal na 8 700 eur. Väčšiu časť – 6 700 eur už splatil a teraz sa chystá požiadať o osobný bankrot. „Prežil som vďaka Nota bene, ktoré predávam už štrnásť a pol roka.“

Združenie Proti prúdu, ktoré časopis Nota bene vydáva, mu preplatilo aj náklady na sťahovacie auto. „V byte bola pôvodne iba kuchynská linka. Všetko ostatné som si kúpil sám,“ ukazuje na vkusnú posteľ a skrinky. Poličku na stene zdobia porcelánové šáločky a farebné hrnčeky. Na stene visí mamin portrét v zlatom ráme, ktorý dal Marián namaľovať podľa jej fotografie. Všetko je tu dokonale čisté, každá vec má svoje miesto.

„Ešte chcem prerobiť kuchynskú linku, kúpiť si sporák, lebo tu mám len elektrickú platničku,“ opisuje plány do budúcnosti.

čierny kabát aj humor

So zariaďovaním bytu mu pomohla aj pani, ktorú spoznal, keď predával náš časopis na Červenej pošte v Petržalke. „Pracovala v neďalekej banke. Zoznámili sme sa, keď sa práve prisťahovala do Bratislavy a mala ťažké obdobie – starala sa o nevidiacu dcéru a čakala na rozvod.“ Marián jej požičal peniaze na sporák, aby mohla dcére upiecť koláče. Vrátila ich hneď z prvej výplaty a Marián svoj čin nepovažoval za záslužný. No ona to vnímala inak. „Teraz som sa jej pýtal, prečo mi doniesla hrnce. Povedala, že som bol prvý, kto jej pomohol.“

„Napriek všetkým obmedzeniam a problémom Marián podchvíľou vtipkuje.“

Marián predával Nota bene na viacerých miestach, naposledy na Zochovej, kde mal veľa známych. Z nového bytu by sa tam však dostal veľmi ťažko. Odkedy sa presťahoval, časopis preto nepredáva. „A nudím sa ako pes,“ hovorí. Verí, že k predaju časopisu sa čoskoro vráti. Čaká na nové, dostupnejšie predajné miesto.

Po meste cestuje nízkopodlažnými autobusmi. Nastupovanie a vystupovanie s invalidným vozíkom nie je ľahké, ale Marián to chce zvládnuť sám. Postaví sa, zloží vozík a nastúpi. „Ľudia sú milí, chcú mi pomáhať, ale nevedia, ako na to. Často ma vozíkom udrú do nohy, tak si ho radšej nakladám sám,“ smeje sa. „Keby niekto náhodou mal zvyšný vozík, ktorý by chcel darovať, to by mi skutočne pomohlo. Ten môj dosluhuje.“

Úplne bez pomoci sa Marián už nezaobíde. Doma mu rok a pol pomáha osobná asistentka Jana, ktorú spoznal v kostole. Robí mu nákupy, upratuje, vybavuje veci na úradoch. Cez víkendy mu aj varí.

Napriek všetkým obmedzeniam a problémom Marián podchvíľou vtipkuje. Jeho humor je čierny ako dlhý kabát, ktorý nosí. A keď si dá na hlavu elegantnú čiernu čiapku, vyzerá ako šarmantný Parížan. Oči mu svietia, život ho stále zaujíma, a preto je zaujímavý aj on.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.nota bene .spoločnosť
.diskusia
.neprehliadnite