je šesť hodín popoludní. Autobusy v Bratislave sa napĺňajú ľuďmi, ktorí cestujú len málokedy. Majú namierené na okraj hlavného mesta. Vystupujú na zastávke Fafruny, tesne pred letiskom. Smerujú do nevzhľadnej budovy, ktorá má na sebe len základné nátery.
Slečne za prijímacím okienkom vložia do rúk jedno euro. Niekedy sú to dve mince, niekedy dvadsať a stane sa, že im pár centov chýba. Sľúbia, že zvyšok donesú zajtra. Odložia si cennosti a idú do cieľa svojej cesty. Na lôžko, nad ktorým majú strechu. Ľudia bez domova prichádzajú do Depaulu.
šimon dianKaždý klient nocľahárne musí prejsť registráciou.
rozdelené časti
Depaul je nízkoprahová nocľaháreň s kapacitou 200 hostí. Zástupy ľudí a matrace na zemi vedia určenú kapacitu zvýšiť aj o desatinu. Svoje služby ponúka nocľaháreň všetkým a bez podmienok, takže aj tým pod vplyvom alkoholu.
Rozdelená je na dve časti. O tom, do ktorej vás pustia, rozhoduje tester na alkohol. Buď pôjdete do novšej časti, ktorá sa skladá z menších izieb, alebo do časti pôvodnej, kde je na rozsiahlom priestore mnoho postelí.
„Tí zo starej hovoria, že v novej časti sú ľudia viac povýšeneckí,“ hovorí sociálna pracovníčka Depaulu Nina Piovarčiová. Ľudia v novej časti považujú tých zo starej za špinavých, pričom seba ako prototyp ľudí bez domova neberú. Tí v staršej časti však pociťujú väčšiu anonymitu. Práve tým, že je rozsiahlejšia. Niektorí si ju zvolia napriek tomu, že prístroj po fúknutí ukazuje nulu.
šimon dianBudova Depaulu sa nachádza na okraji Bratislavy.
na vzdelaní nezáleží
Mýty o tom, že na ulici žijú ľudia bez vzdelania, Piovarčiová vyvracia. „Máme tu pána, ktorý je lekár s titulom zo Spojených štátov či biofyzika, ktorý robil dlhé roky na fakulte.“
Ako sa niekto dostane na ulicu? Dôvodov je mnoho. Najčastejším je rozvod, no svoju rolu v tom hrá aj psychika. Niekoho problémy položia, druhý sa za krátky čas pozviecha, sám sa nakopne a ide ďalej. Na iných sa to nabaľuje a do problémov sa zamotávajú čoraz hlbšie.
Môže sa pridať závislosť, dlhy alebo len blokujúca hrdosť, ktorá človeku bráni prijať pomoc. Problémy dokonca nemusia byť ani fatálne. „Mali sme klienta, ktorý žil v malom meste. Bol krátko pred dôchodkom, no nevedel si nájsť prácu. Celý život robil vodiča, ale zhoršil sa mu zrak. Svoje povolanie ďalej vykonávať nemohol. Hanbil sa, že do domácnosti nevie priniesť peniaze. Bol presvedčený, že muž sa musí vedieť o seba postarať sám. A tak odišiel do Bratislavy, kde skončil u nás. Po čase si však svojou pracovitosťou zamestnanie našiel,“ opisuje jeden z príbehov Piovarčiová.
nereálne podmienky na bývanie
Mnoho mladých ľudí si zvykne zobrať hypotéku. Kúpia si byt, a potom ho splácajú až do dôchodku. V prípade ľudí, ktorí nemajú nikoho a začínajú od nuly, sa stáva zo straty zamestnania deštrukčný problém. „Ak chce človek bývať sám v jednoizbovom byte v Bratislave, zaplatí približne 400 eur. Koľko asi zarobí upratovačka v čistom? Prenajímateľ si navyše žiada kauciu, depozit. To je hneď 1 200 eur na jedno zaplatenie. Ľudia potom musia bývať v spoločných bytoch, na ubytovniach. Neexistuje nič medzi tým,“ hovorí o finančných podmienkach Piovarčiová.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.