Vášne ľudu ľahko pobúriť, ale ťažko ovládnuť a upokojiť

spomienky Márie Lackovej-Markovičovej sa uchovali vďaka Karolovi Antonovi Medveckému, ktorý ich zverejnil vo svojom štvordielnom Slovenskom prevrate. Dcéra zvolenského župana Rudolfa Markoviča zažila na vlastné oči československý prevrat v Novom Meste nad Váhom, ktorý si na Slovensku vyžiadal materiálne i ľudské obete. Vďaka jej svedectvu dokážeme ľahšie nazrieť do hĺbky ľudskej psychózy, založenej na túžbe po pomste, davovej psychóze a pocitoch o kolektívnej vine:

„Do 30. októbra boli sme ešte prísne strážení. Otcovi [Rudolfovi Markovičovi – pozn. L. K.] len ťažko sa podarilo odísť do Martina na schôdzu, na ktorej bola vynesená Deklarácia slovenského národa. Bol to odvážny krok, lebo u nás sme ešte nevedeli, že v Prahe prebehol prevrat. O našom počínaní na slúžnovskom úrade viedli záznamy, a to nielen o otcovi, ale o každom členovi rodiny. Aj o nás, deťoch. Naše spolužiačky neraz boli citované k slúžnemu, ktorému museli povedať, o čom sa v škole medzi sebou rozprávame. Deklarácia bola pre nás radostným prekvapením. 

Radili sme sa, čo robiť. Ja som bola nedočkavá. Rozhodla som sa, že sama nalepím na najfrekventovanejších miestach niekoľko exemplárov Deklarácie. Otec ich doniesol asi tridsiateho [októbra 1918 – pozn. L. K.] Cez deň som to nemohla spraviť, a večer po deviatej bolo zakázané na ulicu vyjsť von. Chodili stráže a podozrivých ľudí brali. Napriek tomu rozhodla som sa, že pôjdem večer po deviatej a vylepím ich. Znenazdajky prišla mi stráž do cesty. Spytovali sa ma, či neviem o zákaze. Vzali ma na strážnicu. Vypytovali sa ma krížom-krážom všeličo, až ma prepustili s podotknutím, že to vyšetria. 

1. a 2. novembra celý deň chodili za otcom významní a vedúci mesta, a osvedčovali sa, že pripúšťajú možnosť, že teraz Slováci prídu k slovu a preto žiadali otca, aby bez ohľadu na politiku a nastávajúce premeny v prvom rade prispel k tomu, aby bol zachovaný poriadok, aby zriadil občiansku stráž.